𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2

"Jull." vyslovila mama a prisadla si ku mne na balkón. 

Zvierala som sa v deke a zahrievala sa horkou čokoládou. Na jej oslovenie som si odpila akože ju vnímam.

"Chápem." vydýchla a dala si nohy ku telu. "Nie je to ľahké." dodala. "Ale čo som mala robiť?" zafňukala. 

"Nechať to tak." hneď som reagovala. 

"Vieš, že by som si to neodpustila." dala hlavu nabok a jej oči boli plné smútku. 

"Sotva prežijeme teraz, chceš aby sme prišli o byt?" zdvihla som obočie. Ako vidím, jediná ja tu musím brať do úvahy naše výdavky, a že ich nie je málo.

"Ja viem." zaklonila hlavu. 

"No, asi nie, keď si si dala na krk o jedno dieťa viac." podotkla som a odpila si.

"Jull." vydýchla a pozrela na mňa. "Zvládneme to, dobre?" chytila mi ruku. "Už to budú roky, čo som ťa nevidela usmievať. Možno ti ako rovesník sadne." slabo zdvihla kútiky.

"Súhlasím." odpila som si. "Už som sa dlho nesmiala." dodala som. "Ale vzhľadom na najbližšie udalosti, to tak aj ostane." vysvetlila som a tak ju vyviedla z omylu. 

Nejaká sirota mi nikdy nezlepší náladu. A už vôbec, keď bude živená na náš úkor. Nechápem, ako sa mohla postaviť proti mne a Tiff. Nikdy jej to neodpustím.

"No, dobre." potľapkala ma po kolene. "Neponocuj dlho, zajtra je škola." s tými slovami opustila balkón.

Sledovala som hviezdy a môžem povedať, že tie ma asi ako jediné fascinujú. Verím, že hviezdy sú tí, ktorí boli znesení zo zeme a tak našli večný pokoj na nebi, kde dohliadajú práve na ich blízkych, ktorí sa tu ostali trápiť.

Neviem si ani predstaviť, že by tu bol niekto navyše. Vždy tu bola len mama, Tiff a ja. A teraz tu má prísť nejaký chlapec, ktorý je navyše retardovaný a ako to vidím, prídu s ním aj problémy. To je to, čo môj život postrádal. 

A čo ak nám ublíži? Zobrať si cudzie dieťa, ktoré nevykazuje zdravé výsledky ľudského správania ale naopak, porušenú psychiku ku malému sedem ročnému dievčatku je trošku risk, nie?

Mama to vôbec nepremyslela a márne by sa teraz chytala za hlavu, aj keď to robím vlastne za ňu.

Kto vôbec schvaľuje takéto adobcie?

Zabalila som to a išla si ľahnúť. Zaspala som hneď ako som dopadla do mäkkých perín.

Ráno som sa zobudila na budík, ktorý som musela zhodiť na zem aby konečne sklapol. Áno, treba kúpiť nový budík.

Posadila som sa a dýchla si do ruky a nadýchla sa. Hrôza. 

Hneď po návšteve kúpeľne som sa vybrala do izby, kde som si obliekla uniformu a prešla do kuchyne.

"Dobré ráno." pozdravila som sa.

"Dobré ráno." zhúkla s copíkmi Tiff. "Dnes príde Sebastian." dala hlavu nabok.

"Super." zamumlala som a nabrala si čistú vodu.

"Nie si rada?" zamračila sa spoza stolu.

"Skáčem do stropu." prevrátila som oči a položila pohár na linku. "Padám do školy." mávla som rukou.

"A čo desiata?" spýtala sa mama.

"Niečo si kúpim." odpovedala som.

"Máš peniaze?" zakričala, keď som sa obúvala.

"Zoženiem." zabuchla som dvere. 

Neznášam rána. Vždy som po ráne nevrelá a nepríjemná. Mama to vie. Desiata je to posledné čo mám v pláne riešiť. Skôr mi leží v žalúdku písomka z chémie. 

Školu som úspešne absolvovala a písomku kvalitne dodrbala. 

Nemám žiadnu slušnú výhovorku, jedine, že sa mi proste nechcelo učiť.

Ak sa pýtate na mojich priateľov, predom vravím, že žiadni nie sú. Veškerú spoločnosť má tak akurát moja knižnica. Nikdy som priateľov nehľadala. Príde mi to dosť blbé, zverovať sa osobám. Radšej si to dám dokopy v hlave a uznám čo je vhodné sama. Nepotrebujem okolo seba baby z našej školy. Aj tak, je každá druhá na našej škole rovnaká. 

"Som doma." zakričala som a prešla do kuchyne. Nikde nikto. Prešla som celý byt ale nikde nikto. Mykla som plecami a usadila sa pri televízore, pri ktorom som zaspala. Zobudil ma až rachot dverí.

"Ahoj Jull!" ozvala sa Tiff. 

Vyhrabala som sa z gauča a išla im oproti.

"Nenechala si mi ani lísto..." zarazila som sa vo dverách. 

Mama mala nakúp na linke, Tiff sedela za stolom a vychutnávala si nejakú tyčinku a potom tu bol hnedovlasý chlapec s očami čiernymi ako uhlíkmi.

"Áno, viem. Zabudla som ti nechať lístok ale myslela som, že prídeme pred tebou." vykladala nákup. "Oh, ozaj." podišla ku chlapcovi a vyzliekla mu bundu. "Toto je Sebastian." usmiala sa a prehrabla mu vlasy.

Ignorovala som ho a prišla ku nákupu a začala ho vykladať.

"Chceš sa hrať?" ozvala sa Tiff.

"Teraz vykladám." odpovedala som.

"Nie ty." ofučala sa. Otočila som sa a videla ako ho TIff ťahá za rukáv trička. "Poď." zatiahla ho za ruku a chlapec ju následoval.

"Čo je nemý?" ozvala som sa, keď už bol vtiahnutý ku Tiff do izby. "A nebojíš sa, že jej niečo spraví?" dodala som.

"Nič jej nespraví." prevrátila oči a zložila papierovú tašku do zásuvky. Sadla si za stôl a pritlačila kolená ku sebe.

"Veď ho nepoznáš." sadla som si oproti.

"Viem, že s deťmi vychádza." usmiala sa. "Tiff, ho má rada." dodala.

"Nepozná ho ani deň." oponovala som. 

"Prestaň s tým." spustila nohy. Nechápavo som zdvihla obočie. "S tým pesimizmom." vysvetlila.

"Realizmus." prevrátila som oči.

"Bude spať so mnou v spálni." zmenila tému.

"Mne je to fuk." mykla som plecami. Hlavne, že nespí so mnou. 

"Ale zajtra ho bereš do školy." povedala rázne.

"Vylúčené." záporne som zakývala hlavou.

"Nejdem to riešiť. Povedala som." postavila sa a ja som nemala šancu sa obrániť.

Sťažka som si pretrela tvár. Tak predsa ho budem mať na krku.