𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 7

"Jull, choď prosím ťa ustlať posteľ Sebastianovi." zakričala mi mama.

"Nemá ruky?" zamumlala som si pre seba a postavila sa od stola.

Už od rána sa Sebastian niekde motá s mamou. Tiff je u Melindy. Ja som sa zo všetkého vysúkala so slovami, že sa musím učiť. V skutočnosti som sa napchávala čokoládou počas obeda.

Sledovala som cez kuchynské okno, ako letia vtáky cez slnečné lúče na poli.

Teda, až dokým som nedostala úlohu ísť postlať posteľ Sebastinovi.

Na šťastie, jeho izba je priam poď paľbou slnka. Nehovoriac o okne, ktoré svieti priamo na jeho posteľ.

Jeho izby bola plná kníh, ktoré som mu dala na učenie. Boli všade. Na nočnom stolíku. Na koberci. Ne podlahe. Na parapete. Dokonca som o pár zakopla pohľadom, ako sa váľajú pod posteľou.

Pousmiala som sa nad tým.

Prešla som k jeho oknu a vytiahla roletu. Slnečné lúče okamžite dopadli na posteľ.

Zobrala som do rúk jeho deku. Neskôr paplón. Natriasla som vankúšom. Keď som začala naťahovať plachtu, niečo sa mihlo. Zhrbila som obočie a prešla po plachte rukou. Pod mojím dotykom sa zatrblietala. Jemný trblietavý prach sa pod mojím pohybom zatrblietal.

Na sucho so prehltla.

"Nie,..." zamumlala som pre seba neveriacky a spravila krok vzad aj s paplónom v ruke. "To určite nie je,..." neverila som. "Nemôže..." nedala som možnosť tejto verzií. Nemôže to byť ten hlúpy prach, ktorý má Melinda v zásuvke. Proste nemôže.

Nevedomky som stále cúvala, až som zakopla o jednu z kníh, ktoré ležali na zemi. Dopadla som na zem a sykla bolesťou. Fakt, že som držala paplón, vôbec nezmiernil môj pád.

V tom momente by to bolo jedno.

Začala som vidieť rozmazane.

Akoby sa tá večná slučka zatiahla. Moje srdce bilo ako o preteky. Bola som úplne rozrušená. Rukami som nebola schopná držať ten hlúpy paplón.

Slzy mi tiekli po lícach a ja som sa nesnažila dusiť to všetko v sebe.

Oprela som si lakte o svoje kolená a plakala. Nahlas. Možno ma niekto počul cez otvorené okno.

"Jull, si v poriadku?!" okamžite ku mne doskočila mama a začal ma hladiť po chrbte. "Ublížila si si?!" kontrolovala ma.

Vôbec som jej nebola schopná odpovedať. Iba som záporne zakývala hlavou. Chcela som ju poslať preč. Chcela som byť sama. Tak ako vždy.

"Dievčatko moje,..." objala ma silno a zaborila moju hlavu do jej hrudi. "Prečo plačeš?" hovorila už tichšie.

"Mami,..." chytila som ju pevne. "Proste chcem plakať." dokončila som a zavrela viečka. Slzy zo mňa stekali. Cítila som, ako sa nich topím. Topila som sa. V mojich slzách. V mojich spomienkach. V mojich myšlienkach. V mojich pocitoch. Všetko to začalo topením v jeho očiach a skončilo to topením v mojich slzách.

"Som tu pre teba. Vyplač sa." povedala milo.

Vtedy som jej náruč prijala.

Nebola som dobrá dcéra. Snažila som sa zaujať jej miesto v rodine. Myslela som, že nám nedáva to, čo si zaslúžime. To, na čo máme nárok. Všetko to bola len v mojej hlave. Moja mama tu bola pre mňa vždy. Vždy mala otvorenú náruč.

"Si v poriadku?" po chvíli sa ozval druhý hlas.

Pozrela som smerom k dverám. Stál tam. Bol vydesený a zmetený. Klipkal svojimi očami a mne prišlo zase do plaču.

Viete, on bol zmetený stále. Vždy bol mimo diania. Nikdy nevedel, čo má spraviť. Ja som mu to ukázala. To som si myslela.

Pravdou je, že to ja som tu tá zmetená. Doteraz som myslela, že mám vo svojom živote jasno. Potom prišiel on. Zmenil to. Od základov. Všetko, čo som si myslela bolo preč. Behom mesiacov. Roky stavané sa akoby vytratilo. Bola som zmetená, lebo som vedela, že kvôli nemu.

Vtedy som sa mame vytrhla z objatia. Stále som mu priamo oproti. Prepojila som s ním môj uslzený pohľad.

Bez rozmyslu som sa rozbehla k nemu. V sekunde som nám spojila ruky. Zatiahla som ho za ňu smerom k schodom. Potom na záhradu. Bežali sme. Bežal so mnou. Až hore. Tam, ku kopcom, kde sme si plánovali spraviť piknik. Bolo to všetkým za chrbtom. Bol to trávnatý kopec, kde dovidíte prvý východ slnka a zároveň ucítite ako posledný jeho slabnúce lúče. Mieste, kde je večný východ a západ.

Tam sme sa zastavili.

Presne včas. Na západ.