𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

17

"Sústreď sa!" napomenula som ho a nasmerovala ceruzku na slabiku. 

"Mee-e." povedal neisto.

"Gratulujem. Tak robí ovca, a teraz už čítaj, čo je tam napísané!" prevrátila som oči. Naozaj mi dochádzali nervy. Hovoríme tu o neuveriteľnej stráte času. Mám aj iné starosti. Sedieť tri hodiny na kopci a čítať slabiky. Neskutočná zábava. Sám však zo seba nevydá hlásku bez môjho napomenutia.

"Ja sa snažím." zamumlal potichu, tak aby som to nepočula.

"Vieš čo? Ja tu vlastne nemusím byť!" hodila som knihu o druhú a postavila sa. Začala som schádzať kopec dole s výrazom býka. Ešte chvíľku a prisahám, že zajtra nebude potrebovať zubu kefku. Hahaha. To bol žart!

On si nečistí zuby.

Zubnú pastu by si najradšej natrel na chleba a nekultúrne si ju napchal do ústnej dutiny.

O čom je taký život?!

"Hej!" otočila som sa na neho. Bežal mojim smerom s rukou vo vzduchu. Biele tričko mu priliehalo a čierne tepláky boli v tom to slnečnom dni za trest. Tak mu treba!

"Nemám náladu..." odfrkla som na neho a pokračovala v prešľapovaní dole kopcom.

"Ja sa snažím!" hovoril popri mne. Snažil sa vyrovnať môjmu zrýchlenému kroku. Kéžby hodil držku. Ešte by som po ňom prešla a pre istotu spravila krok dozadu, aby som vedela, že som mu narovnala chrbticu.

"Asi sa snažíš málo." nemala som náladu vysvetľovať mu, že sa týraním s ním oberám o čas a chuť do života. Nikdy som nebola nadšenec života ale vďaka nemu sa stávam nadšencom smrti. Žiaľ, pravdepodobnosť, že ma tu zrazí kamión je tak malá, že slovná zásoba tu neadrtalca by jej mohla byť vážnou konkurenciou. Podotýkam, že Sebastian neovládal ani slabiky.

Zrazu sa však otočil priamo predo mňa a mňa odrazilo od jeho tvrdej hrude. Bola som úplne prekvapená. Stále predo mnou, a klesanie kopca zaručilo, že sme boli takmer rovnako vysoký. Odrazila som sa od neho len o pár centimetrov, a tak sme boli dosť blízko. Naše nosy by sa mohli dokonca dotýkať. Moje telo úplne stuhlo pod celou touto situáciou. Jeho hnedé oči sa mi zaryli do mojich a ja som v nich prvýkrát videla všetko a zároveň nič. Jeho oči boli ako únik z reality, neplynul čas. V tom momente som zabudla aj na samotné dýchanie. Bol až príliš blízko. Pre dievča v dospievajúcom veku, je takáto blízkosť omnoho viac ako len porušovanie osobného priestoru. Je to pre ňu osobnejšie ako jej denníček, ktorý by nemal nikdy vidieť denné svetlo. 

Bolo vidieť, že moja reakcia vyviedla Sebastiana z miery. Jeho obočie zrazu vyskočilo do vlasov a jeho oči sa vyšpúlili..

"Máš krásne oči..." pootvoril pery a slabo zašepkal. Jeho obočie sa na chvíľu zhrbilo ale následne len neisto zaklipkal hustými mihalnicami. Zaklipkal s nimi tak náhle, že ma to prebralo. Slabo som sa zachvela a zatriasla rýchlo hlavou. Hneď som pohľad odvrátila na zem a bez slova ho zrýchleným krokom obišla. "Stále sa hneváš?" započula som za sebou.

V tom momente som zastavila a pozrela pred seba. Musela som si premyslieť, čo mu odpoviem. Čo cítim. Hnevám sa? To ma prešlo. Prešlo ma to až nezvykle rýchlo. 

Otočila som sa na neho cez rameno. Stál tam ako stĺp. Nechápavý výraz. Ruka na zadnej strane krku a slabo pootvorené pery.

"Už sa budem naozaj snažiť!" vystrel si ruky pre seba a doširoka sa usmial, až sa mu zavreli oči. "Sľubujem, Jull!" dodal veselo a upustil od sily jeho úsmevu na slabý úsmev, ktorý by určite podlamoval kolená všetkých dievčatám v škole.

"Poď." slabo som kývla hlavou a pokračovala v ceste dole. Už pomalšie. Nie nahnevane. 

"Ideme čítať?" dobehol ma a hneď sa spýtal.

"Nie." jednoducho som odpovedala a silnejšie zovrela knihy v rukách. Sebastian nahodil nechápavý pohľad, ale nenechala som ho položiť otázku. "Naučím ťa, ako sa umývajú zuby." dodala som stále mierne potichu. Môj hlas nechcel kričať. Mala som plnú hlavu toho, čo sa práve stalo. Som si istá, že sa to stať nemalo. Viem to. Nemalo sa to stať.

Nepodstatný pokec autorky, ktorá nemá kamarátov, a tak sa spovedá virtuálnym čitateľom na webe:

Už to bude nejaký ten piatoček, čo som si tak fajne nepokecala. Neviem, ako sa vám páči kniha. Zachytávam, že sa väčšinou pohybuje niečo okolo tej 50-tej priečky vo Fantasy. Potlesk, plz. Každopádne, ja verím, že sa táto kniha dokáže ujať a zaujať.

Ale to nie je to, čo som chcela vyťukať do mojej klávesnice zlepenej lepiacou páskou. 

Mám narodeniny! Yop, som taká stará, že o chvíľu začnem poberať dôchodok. Mám 15.

Snáď, ste si nemysleli, že takéto časté aktualizácie budú len tak- poznáte ma, ja a aktualizácie sme niečo ako manželia. Hádame sa, nezhodneme sa ale nakoniec je tam vždy ten bozk (sex) na zmierenie. 

Takže, ďakujem, že to tu so mnou trpíte a čítate tieto moje výplody. Som už veľké dievča, viem čo chcem od života (jednorožca, výlet do Japonska, putá pre jednorukých ľudí a ružovo-modré pandy) a to byť spisovateľkou!- ale to len ako hobby, je to dosť mizerné povolanie tu na Slovenku, ledva by som ušetrila na rožky. 

 To ja len tak bokom. Mám nejaké návrhy na knížočky do budúcna- ide o knihy na prázdniny, bo ja nemať kamarátov a byť otrok sociálnych sieti. Takže? Chceli by ste novú knihu? Nezabudnite napísať koment, a ja vám k ďalšej kapitole predhodím návrhy na pár mojich skvostov (*shitov). 

Dobre, už sa rozkecávam. Milujem vás! A užívajte aj naďalej!