𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

3 3

Bude to akoby som srdce roztrieštila na malé kúsočky. Nie len, že sa stratia v čerstvej tráve, ale príde niekto, kto by ho zase pozliepal?

"Miluješ ma?" zamumlala som mu do brady.

"Samozrejme." pousmial sa slabo a silnejšie si ma privinul k sebe.

Samozrejme, tieto slová by som najradšej zachovala v mojej hlave. Chcela by som ich tam mať navždy. Tak ako teraz. Akoby bol len tento moment. Žiadne predtým a potom. Len teraz.

A nech sa hocijako snažím, vždy myslím len na to, ako je každé ráno možno posledné.

Viem, vraveli sme, že zabudneme, ale to proste nejde.

On nevyzerá, že by nad tým premýšľal. Možno je len dobrý herec.

"Ako to bude prebiehať?" zrazu zamumlal do môjho čela. "Môj odchod." práve od neho ma to prekvapilo najviac. Cez to všetko som sa trochu odtiahla, aby som skontrolovala, či si len nevymýšľam jeho otázku. Jeho oči boli privreté. Jeho hlava čakala na tú moju, ktorá sa mala skryť poď ňu do hrude.

Tak som aj spravila.

"Možno len zaspíš, a potom sa zobudíš niekde inde." povedala som to prvé, čo ma napadlo.

"To by bola tá najhoršia možnosť." pomrvil sa nespokojne.

"Ako to myslíš?" nadvihla som hlavu a nechápavo pozrela. "Je to predsa tá najkrajšia varianta." nechápala som. "Nebude to bolestivé."

"Chcel by som sa s tebou rozlúčiť." je to prvýkrát, kedy sa o tom takto bavíme. Nikdy predtým sme to nebrali tak realisticky. Tak blízko.

"To,..." nevedela som, čo povedať. "By bolo bolestivé."

"Ale vy ľudia sa predsa ešte môžete zamilovať." otvoril oči a sladko sa na mňa usmial. Jeho ruka mi zastrčila prameň vlasov za ucho.

"Ale ja sa nechcem zamilovať druhýkrát." hneď som odpovedala. Snažila som sa upokojiť moju hruď pod jeho dotykom a hlbokým pohľadom.

"To predsa nemôžeš vedieť." zasmial sa.

"Hovoríš, akoby si tomu rozumel. Ešte nedávno si nevedel, čo je to stolovanie." oponovala som a sťažka vydýchla. "Nechcem sa druhýkrát zamilovať." zopakovala som. "Bez teba, už sa nikdy nezamilujem." posadila som sa priamo a uvedomovala si, čo vypúšťam z úst. Nič neľutujem ani teraz.

"Nechcem aby si bola sama." hovoril potichu. Prisunul svoje telo bližšie ku mne. Chytil moje studené ruky a stále sa slabo usmieval. "Chcem aby si bola šťastná." dal hlavu nabok.

"To je dosť ťažké, keďže tu nebudeš." zvesila som hlavu. Žmurkala som aj tisíckykrát za sekundu, len som už nechcela plakať. A zvlášť, keď sa tak hrejivo usmieval.

"Ale budem." zamumlal ešte bližšie. Hlavou tesne pri tej mojej. Nosom o ten môj. Dychom proti tomu môjmu. "Sama si vravela, že sa stačí pozrieť na hviezdy." vydýchol potichu do mojich pier.

"Sebastian,...."vydýchla som zúfalo. "Takže toto je rozlúčka?" otvorila som oči.

Prudko ich otvoril aj on.

Pohľadom sme sa skúmali.

Očividne som trafila do čierneho. No bol cez to všetko zmetený. Akoby si až teraz uvedomil, čo to vlastne znamená. Čo všetko to prinesie. Ako veľmi to bude bolieť.

Vtedy som potrebovala hovoriť s niekým, kto ma pochopí, ale zároveň ho to nebude tak trápiť. Proste nie Sebastian. A vtedy som našla moju spriaznenú dušu práve v Melinde. Chápala ma, ale zároveň mi nedávala hlúpe nádeje ako Sebastian. Len slová, ako milujem ťa, dokázali od Sebastiana vyznieť naivne.

"Bolí to." zopakovala som. "Bolí to sledovať ho každý deň, ako bolestivo sleduje mňa. Bolestivo si oplácame bolestivé pohľady. Už to vôbec nie je láska. Je to len bolesť." privrela som oči.

"Myslela som, že ste s tým zmierení." nechápala Melinda. Odpila si z čaju.

"Dokázali by ste sa s tým zmieriť?" pozrela som na ňu priamo.

Len mi chápavo oplatila pohľad.

"Miluješ ho. Samozrejme, že to bude bolieť." vysvetlia. "Prvé dni, týždne, či dokonca mesiace sa budeš nútiť vôbec k jedeniu..." vydýchla.

"Potom sa to zmení?"

"Áno." prikývla. "Potom to bude ešte ťažšie." sťažka vydýchla. "A po rokoch to budú už len spomienky. Niekedy sa zamýšľam, či som si ho proste nevymyslela." mykla plecami. "Zomrie už načisto, keď si ho nebudem pripomínať. Smrť je len obrazné pomenovanie pre neprítomnosť."

"Možno to bude lepšie. Keď budem pre neho mŕtva." nadvihla som bradu.

"Prečo ti tak na ňom záleží. Mysli aj trochu na seba. Nemôžeš sa v jeho očiach proste pochovať!" zdvihla hlas.

"Keby sa mohol druhýkrát zamilovať, ale len za podmienky mojej smrti, spáchala by som samovraždu s úsmevom na tvári. " povedala som pokojne.

"To sú silné slová." skonštatovala. "Ty sa však dokážeš zabiť len tým, že prestaneš milovať." uchechtla sa.

Odrazila som svoju hlavu od okna. Pohľadom som prezrela Melindu, tkorá brala svoju myšlienky ako nezmyselnú.

Ja nie.

Možno má pravda. Určite.

Samozrejme, nemôžem sa odmilovať. Spadla som do toho, ako kúsok papiera do divokej vody. Pohltilo ma to bez stopy. Bez možnosti návratu.

Ale to Sebastian nevie.

Nevie, ako veľmi som mu prepadla. Aká som zúfala, keď ho vidím, ako skrýva bolesť za ten pohľad.

Iba chcem dodať, že sa blížime ku koncu. Viem, že vám to príde ako zbytočné naťahovanie, ale má to svoje miesto. Verte mi :d viem, čo robím! Maximálne ešte päť kapiek (to môj odhad, nie záväzná zmluva) takže, dúfam, že sa páči ♥