𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

3 5

"Si akási bez duše, je to kvôli Sebastianovi?" prisadla si ku mne mama.

Pozorovala som kopec, ktorý mi bránil vo výhľade. To je ten kopec, kde sme sa prvýkrát so Sebastianom zblížili.

"Áno." neklamala som. Nebudem jej klamať.

"Odkedy sme tu, mala som pocit, že sa ti tu začína páčiť. Asi som sa mýlila." buchla do mňa mama.

Nie, mami. Mne sa to tu páči. Milujem to tu. Mám tu pokoj, ktorý mi v meste nebol dopriatý. Mám tu Melindu, ktorá ma chápe a nechápe zároveň. Mám tu Sebastiana, ktorý je to prvé, na čo mylsím, keď sa zobudím a zároveň to posledné, čo mám v hlave, keď zaspávam. A si tu aj ty, nepotrebujem ku životu nič viac.

"Som tu šťastná." vydýchla som a položila hlavu na svoje kolená.

"Keby si mala možnosť odísť, neodišla by si?" pozrela na mňa vážne.

"Samozrejme, že nie." hneď som vyvrátila. Videla som na jej tvári, že sa niečo deje. Niečo jej žralo myseľ. Za normálnych okolností by som to nechala tak, ale toto je moje nové ja. Minule som všetko nechala tak, a dopadlo to zle. "Mami, čo sa deje?" zdvihla som k nej hlavu.

"Nič, s čím by si si mala robiť starosti." prehrabla moje vlasy a vyslala mi slabý úsmev.

"To si naposledy vravela, keď nás vyhodili z domu." bola som k nej úprimná. "Myslela som, že tieto tajomstvá nemajú zmysel." poposunula som sa k nej bližšie.

"Ach, Jull, je to komplikované." začali sa jej tlačiť slzy do očí.

"Ako to myslíš?" nechápala som.

"Ozval sa tvoj otec."

Môj svet sa zastavil. Môj otec? Môj otec? Opustil nás, koniec debaty. Otec je uzavretá téma. Otec je tabu od mojich desiatich. O otcovi nechcem už ani počuť.

"Chce peniaze?" zhrbila som obočie a snažila sa nevyzerať tak znechutene, aká som naozaj bola.

"Nie."

"Chcem dom?" pokračovala som.

"Chce váš, Jull." pozrela mi do očí.

Nebola som schopná zo seba vydať hlásku. Veď si ani nepamätám ako vyzerá, Tiff ho ani nezažila.

"Písal mi ešte v NY, ale neodpovedala som mu." vysvetľovala. "Boli to len dva listy. Vraj mu chýbate, a je mu ľúto, čo sa stalo." prevrátila oči.

"Trvalo mu to sedem rokov? Tiff ani nevie, kto to je!" nechala som. Môj pohár trpezlivosti bol ponorený vo svojom vytekajúcom obsahu.

"Ja viem,..." vydýchla mama. "Ale darí sa mu." kývla. "S priateľom si založil nejakú firmu so záhradníckymi potrebami, ide mu to. Profituje. A ja vám nemám dať čo do úst." neveriacky kývala hlavou aby zahnala slzy.

"Mami, takto nehovor,..." pritisla som si ju a objala. "Nikdy sme neboli hladné. máme všteko, čo potrebujeme." držala som jej hlavu v mojom ramene.

"Jull, tvoj otec vám dokáže dať viac ako ja." nechápala.

"To nie je pravda." odmietala som si pripustiť túto skutočnosť.

"Žije v meste. Vedľa tvojej vysnívanej strednej školy." odtiahla sa a pozrela mi do očí.

"Čo tým chceš povedať." pevne som jej zovrela ramená.

"Bol by ochotný si ťa zobrať ku sebe, dokým nedoštuduješ." stisla pery a zatajila dych.

To nie! To predsa nesmie! Nie!

"Nikdy!" pustila som ju. "Nechcem! Neznášam ho! Nepotrebujem ho! Chcem ostať tu!" bez slov som sa postavila.

"Robím to kvôli tebe!" postavila sa so mnou.

"Staraj sa o TIff! Nie o mňa! Nestojím o takúto starostlivosť!" spravila som krok dozadu a objala si ramená.

"Jull, je to pre teba! Môžeš ísť študovať! Budeš sa mať lepšie! Ja ti nedám to, čo otec!" kričali sme po sebe.

"Nikam nejdem!" s týmito slovami som rozbehla preč. Moje bosé nohy ma vláčili až niekde, boh vie, kde. Cez moje zaslzené oči som nič nevidela. Nestíhala som si ich pretierať. Nakoniec som zakopla niekde na rovnom povrchu. Na hlúpej tráve. Zvíjala som sa na zemi od vnútornej bolesti. Už to nezvládam.

Nezvládam sa pozerať na Sebastiana, ktorého vlastne ani nevidím.

Nevládzem sa hádať s mamou o tom, ako mi stačí jej láska.

Nevládzem bojovať proti otcovi, ktorého si ani nepamätám.

Je toho strašne moc. Som len teeneger. Mala by som riešiť to, že mi topánky neladia s kabelkou. Prečo musím riešiť otázky, ktoré majú veľkú váhu na môj život. Dusím sa vlastnými pocitmi. Dusím sa bolesťou, ktorá pramení z myšlienok, spomienok a vidín. Niektoré slová sú tak bolestivé. Od hlúpeho Milujem ta až po Zbohom. Všetky spomienky na Sebatsiana ma zabíjajú! Nechcem ho tu nechať! To ho už nikdy neuvidím. Chcem byť s ním. Milujem ho. Prečo je to všetko tak nefér? Nestojím o peniaze, mám iné hodnoty. Otcova priazeň mi nedá to, čo by mi dal Sebastian. Potrebujem ho!

Moje slzy by mohli naplakať pokojne aj schody do nekonečnej oblohy. To by som potom mohla chodiť za Sebastianom, nie? Tak to predsa je, nie? Hviezdy tam hore, takto zdola sa zdajú ďaleko, ale dokázala by som sa ich dotknúť. Určite áno. Stačí chcieť. Chcem sa ich dotýkať každý deň. Nechcem sa len pozerať. Chcem ich cítiť. Chcem ho cítiť. Bude tak so mnou stále. Je to moc vysoko? Prosím, že nie. Prosím,...a ak aj hej, pokojne naplačem aj oceán. Prosím,...

Moje slzy sa vpíjali do trávy. Moje ubolené nohy boli zelené od trávy. Moje šaty boli špinavé od trávy. Ležím na tráve. Mne je súdená len mäkká tráva tu dole. Jemu je súdená nekonečná obloha tam hore. Tak predsa je to príliš ďaleko.