𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

12

"Dobré ránko." usmiala sa mama a položila predo mňa na stôl praženicu.

"Dobré,..." zamumlala som a začala sa špárať v praženici.

"Kde je Sebastian?" našpúlila pery Tiff.

"Je v izbe." odpovedala som. Jeho izbu mám po ceste tu do dolnej časti domu, takže ju nikdy nemám možnosť minút. Vzhľadom na to, že som odtiaľ počula zvuky, ta pravdepodobne uskutočňuje rituály či čo.

Pokojné raňajky? Sen. V polovici spracovávania prvého sústa mojich raňajok sme započuli rachot a už len zo zvedavosti som vyštartovala. Bolo mi jasné, že to nebola mačka na povale. 

Po ceste som prehltla sústo a schod brala každý druhý. Mama bola predo mnou a Tiff za mnou. Až sme sa konečne dostali do izby Sebastiana. Keď mama otvorila dvere, naskytol sa nám pohľad na Sebastiana, ktorý ležal v divnej pozícii na posteli s polooblečenými nohavicami a nahou hruďou. Vypleštil na náš príchod oči. 

V tom momente sa všetci smiali. Ja osobne som sa plesla po čele. Noták. Naučíte ho prosím, niekto obliekať? 

"Ukáž,..." začala mama a podišla k nemu. Začala mu vyzliekať zvláštne natiahnuté nohavice.

"Mami? Nehorí tu niečo?" ozvala sa Tiff zatiaľ čo krčila nos. Znížila som sa na jej úroveň a potiahla nosom. A fakt. Niečo sa pálilo.

"Praženica pre Tiffany!" zhúkla mama až tak silno, že Sebastian spadol z postele na zem. Priamo vybehla z izby a dupotala po schodoch. Sebastian ostal vydesene na zemi.

"Idem sa najesť." oznámila Tiff a zdúchla. Ostala som stáť na mieste. 

"Počkaj!" zhúkla som na ňu a vykukla z dverí. "Čo Sebastian..." zamumlala som a pozrela na Sebastiana na zemi.

"Nikto ťa neučil obliekať?" zúžila som na neho oči. Iba záporne zakýval hlavou. Vyslal mi zaklipkanim mihalníc signál o pomoc. Prevrátila som nad tým oči a založila si ruky na prsiach. Bolo to gesto, ktoré jasne naznačovalo, že žiadne obliekanie nepripadá do úvahy. Nasledovala bitka pohľadov. Aj cez jeho pasivitu v očiach som to jednoducho vzdala. "Ale posledný krát!" zúrila som a podišla ku nemu na zem. Kľakla som si a dovyzliekala mu tie nohavice. 

"Ďakujem." zamrmlal si popod nos. Snažila som sa nepozerať na jeho telo. Cez to všetko mu musím nechať, že vyzerá naozaj úžasne. Ten chalan má lepší zadok ako ja.

"Mal by si sa to naučiť. Aj Tiff sa vie obliekať sama." nemohla som si odpustiť.

"Tiff?" zopakoval. Slabo som prikývla a natiahla mu modré tričko. "To je to malé dievčatko?" usmial sa.

"Áno, moja malá sestra." dala som hlavu nabok a odstúpila. Prezrela som si ako to na ňom vyzerá. Inak povedané, zhodnotila som svoju prácu.

"A tá staršia pania?" spýtal sa. Naznačila som prstom nech sa otočí a on ma poslúchol. Opäť som si ho prezrela od hlavy po päty.

"Moja mama. Adoptovala ťa." odpovedala som mu. "A teraz poď na raňajky. A použi prosím ťa príbor." popohnala som a išla na pred.

"Rozmýšľala si nad tým, čo povedala ta žena?" spýtal sa tesne za prahom jeho izby.

"Melinda. Nezvykneš používať mena?" nechápala som a zchádzala schody. 

"Asi nie. Nie je to zbytočné?" nechápal spoza môjho chrbta.

"Aj ty máš meno." uchechtla som sa. "Sebastian." vysvetlila som.

"Je to pekné meno?" hneď sa spýtal.

"Čo?" zastavila som na schodoch. Nechápavo som sa na neho otočila. "Zistíš že máš meno a prvé čo ťa zaujíma je, či je pekné?" zdvihlo mi kútik nad absurditou.

"A-asi áno." poškrabal sa nervózne za krkom a hneď odbočil pohľadom. V tejto chvíli som z nheo nespustila pohľad. Užívam si jeho nervozitu. Nervozitu zo mňa.

"Ako pre koho." povedala som napokon. "Niekomu sa tvoje meno páči a niekomu nie." vyvsetlila som a odskákala všetky schody. 

"To je hrozne vyhýbavá odpoveď." započula som ešte za sebou.

Musela som sa nad tým pousmiať. Sadla som si za stôl a sledovala mamu ako si sadá zaň tiež. Na jej tvári bol po dlhej dobe úprimný a spokojný úsmev. Nechápavo som na ňu pozrela.

"Konečne sa usmievaš." kývla hlavou.