𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 2

"Voum sa..." 

"Volám sa." prevrátila som oči a opravila ho.

"Volám sa..." opravil sa. "...Šebastián." dodal a usmial sa ako mesiačik na hnoji.

"Sebastian...S...ako somár." aké presné.

"Sebastian." povedal pre seba. "Nikdy sa to nenaučím." vydýchol.

"Ale naučíš." mávla som rukou. "Všetko sa dá naučiť." dodala som. 

"Sama vravíš, že som blbý." zhrbil si chrbát a začal si niečo čarbať do zošita na precvičovanie.

Oprela som sa o stôl s krabicami a sledovala, ako si bez duše čmára. Vyzeral dosť zúfalo.

"Nie je to tak." zamumlala som si potichu. Dúfala som, že to nebude počuť.

"Hm?" zdvihol na mňa jeho čierne oči. Vo mne sa akoby všetky slova prepadli niekde ku členkom. Vyzeralo to dosť komicky. Chlapec ako hora mal nízke sebavedomie, ktoré mu musela zvyšovať práve jeho najväčšia nepriateľka. 

"Že to tak nie je." prevrátila som oči a pozrela sa inam. Nedokázala som sa mu pozerať do očí. Nerada si protirečím. Keď raz vravím, že je idiot, a potom mu dvíham sebavedomie. 

"Takže,...nie som blbý?" usmial sa. Videla som to. Nepozerala som sa priamo, ale videla. Ten dement!

"Daj sa vypchať!" prišla som ku nemo a strčila som do neho. Tak o toto mu išlo! O dvíhanie sebavedomia! "Keby som chcela spáchať samovraždu, vyleziem na tvoje sebavedomie a skočím do tvojho IQ!" buchla som ho do ramena. 

Žiaľ, zle som to celé vypočítala. Jeho telo sa nechalo zvaliť spolu so smiechom na posteľ pod váhou môjho preváženého tela. 

Úplne som na neho padla, ako vták, ktorému počas letu ochabnú krídla

Ocitla som sa tak nad jeho očami. Jemne som sa omylom obtrela o jeho nos. Úplne ma v tom momente uchvátilo niečo, čo som doteraz nevidela. V jeho očiach som videla malé iskričky. V jeho uhlíkoch to vyzeralo až moc krásne. Nemohla to byť pravda.

Pramene mojich vlasov sa mi spustili až k jeho hrudi. Akoby ho ich jemný a tichučký dopad prebral. Jeho tvár, ktorá bola celkom zmetená- možno ešte viac ako moja- zaklipkala očami, a tak som bola prebratá z toho veľkého ticha aj ja.

Nervózne som si odkašľala a urovnala pramene vlasov zatiaľ, čo som sa pomaly dostávala späť na nohy.

Jeho telo ostalo stále v tej istej polohe ležať na posteli. Dokonca s tým istým pohľadom niekde pred sebou.

Naozaj som nechápala, čo sa to stalo. Začala som na seba ukladať knihy zo stola. Potom som si uvedomila, že nemôžem odísť s mojej izby, a už vôbec s týmito knihami- komu by sa ich chcelo vláčiť späť?

Len som sa trochu neiste zamrazila. Okamžite som potrebovala vypadnúť. Okamžite.

Bez rozmyslu som sa rozbehla ku dverám  a s rukou na kľúčke som ešte započula ako si Sebastian niečo šepká pre seba. 

Poznáte ma, toto bolo niečo, čo mi proste nemôže ujsť.

"Vravel som, že máš prekrásne oči..."

....zabuchla som silno dvere. Taktiež, ako aj moje srdce.