𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

3 4

Zaklopala som na jeho dvere. Nikto sa neozýval.

"Sebastian?" zamumlala som a snažila sa nestratiť balanc. Držala som v rukách tácku s jedlom. Od včera poobedia tam je zavretý a odmieta opustiť izbu. Neviem, čo mu zase sadlo na nos, no začínam sa o neho báť. "Musíš jesť." prevrátila som oči. "Nechám to pri dverách." Dala som to dole ku dverám a ešte chvíľu čakala, či neotvorí. Po pár minútkach som sa s povzdychom dostavila dole do kuchyne.

"Otvoril?" hneď sa spýtala mama. Iba som záporne zakývala hlavou.

"Neraňajkoval, ani neobedoval, a teraz už ani večera. Ako sa ti podarilo to do neho včera dostať?" včera mu mama nechala večeru pred dverami, a on ju zjedol. Nechápem, je to mnou?

"Ale veď mama včera tú večeru odkladala...."nechápala Tiff.

Pozrela som na mamu. Vypleštila som oči a videla jej vinný výraz.

"Nechcela som, aby si mala starosti. Sebastian tú večeru nezjedol." priznala nakoniec. Otočila s aku drezu a nespokojne si lámala hlavu. "Nechápem, čo mu je."

"Ani ja." chytila som pevne stoličku. "Hádam ho to prejde." dala som si falošnú nádej a vyslal mame slabý úsmev.

Bez slova som sa odpratala do mojej izby. Trochu som sa hrabala v knihách. Prezerala som si všetky možné knihy, ktoré sme prešli. Slzy sa mi hrnuli do očí. Všetky spomienky sa vynárali a ja som prepadala vlastným pocitom.

"Prečo to je všetko tak komplikované..."nechápala som nahlas. Nechala som slzu stiecť po mojom líci a následne kvapnúť na jednu stranu knihy.

Mala by som ísť za ním?

Proste som si pritiahla knihu ku sebe. Od únavy som ľahla na posteľ. Kolená som si pritiahla k sebe. Hlavu som pod všetkými tými myšlienkami a pocitmi zaborila do vankúša. Možno som si len myslela, že keď nebudem nič vidieť, tak nebudem nič cítiť.

Možno aj on práve teraz drží hlavu pod vankúšom.

Už sa v ňom vôbec nevyznám.

Nakoniec som zaspala.

Potom som sa zobudila.

Zobrala som tácku od večere. Vymenila ju za tácku s raňajkami.

Učila som sa.

Zaspala som.

Zobudila som sa.

Vymenila som tácku plnú jedla za ďalšiu. Už som sa ani nezdržala čakaním, že otvorí.

Učila som sa.

Zaspala som.

Zobudila som sa.

Zobrala som tácku a vymenila ju za ďalšiu. Pozrela som na dvere, hladko som po nich prešla. Možno by mohol otvoriť. Musí predsa otvoriť. Ale čo ak tam už nie je.

Iba som zakývala hlavou.

Učila som sa.

Zaspala som.

Zobudila som sa.

Zobrala som tácku a vy- "Sebastian?" zašepkala som s čelom o dvere. "Prosím, iba chcem vedieť." hovorila som tak potichu, že by som sa ani nedivila, keby ma nepočul. "Si tam?" zaťala som pery. Tak hrozne tá veta bolela.

Zavrela som oči. Nechala som svoje čelo opreté o dvere. Nechala som slzu stiecť po mojom líci. Nechala som ticho, aby ma zabíjalo. Jeho odpoveď neprichádzala. Bála som sa, že som prišla neskoro. Že už tu nie je. Každá sekunda sa zdala ako hodina. Každá zadržaná slza bola ako more. Nedokázala som sa sústrediť na nič. Len som chcela počuť jeho hlas. Možno ho vidieť. Cítiť, že tu stále je.

"Prosím,..."zašepkala som zúfalo do dverí.

Spadla mi slza. Spadla na tmavú podlahu pod dverami. Mala špára medzi dverami a podlahou bola zrazu zatienená.

Nebola som schopná ničoho. Len som čakala, čo so sebou ten tieň prinesie.

A on sa spopod špáry vynorilo len pár trblietok známeho prachu.