𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

16

Svojou vetou som ju zarazila. Hneď mi uhla pohľadom a nervózne si sadla na bambusový gauč. Nostalgicky sa zapozerala na podlahu a dala si prameň vlasov za ucho. Až po pár minútach ku mne vzhliadla.

"On,..." vydýchla a zase uhla pohľadom. "Milovala som ho." dodala a opäť na mňa pozrela. "Máš pravdu, nezahynul na vojne." spojila ruky a pozrela na mňa so slabým úsmevom. " On proste zmizol." nechápala.

"Zmizol?" zašomrala som si pre seba a prisadla si ku nej s rukami v lone. "Odišiel?" povedala som hlasnejšie.

"Ráno, tu nebol." pozrela na mňa. 

"Nechal vás?" zhrbila som obočie. Melinda bola naozaj pekná, zaráža ma, že by ju nejaký chlap len tak opustil.

"Nie." hneď zamietla. "Jull, ..." vydýchla. "On bol ako Sebastian. Nikto mu nerozumel." záporne zakývala hlavou. "Iba ja." usmiala sa. 

"O čom to...." nechápala som.

"Stretli sme sa, keď som sa sem prisťahovala s rodinou. Žil tam, kde teraz vy. Spolu s jednou paňou. Myslela som, že je to jeho mama. Bola to síce žena, ktorá ho vychovala, ale on sám bol nájdený v lese." tak ako Sebastian. Nájdený. Odkopnutý.

"Nechápem rodičov, ktorí svoje deti pohodia do lesa." priznala som.

"Nikto ich nepohodil." slabo sa usmiala. "Spadli." a koniec. Teraz som ani len netušila, o čom je reč. "Hviezdy, ktoré spadli." vysvetlila. "Neviem ako, ale viem, že Ben a Sebastian sú hviezdy."

"Ben?" zdvihla som obočie.

"Môj manžel." kývla hlavou. "Bývalý." dodala smutnejšie. 

"Počkajte,...zamotala som sa. Žil tam, kde my. Potom ste sa stretli. Zabuchli ste sa. A potom zrazu zmizol?" mávala som nezmyselne rukami.

"Bola som jediná, ktorá mu rozumie." začala pokojne. "A tak sme sa rozprávali." mykla plecami. "Mala som štrnásť a bol moja prvá láska. Zamilovala som sa do ako keď sleduješ hviezdy." ukázala prstom hore. "Čas ti uniká a ty neľutuješ ani jedinú premarnenú sekundu, ktorú si venovala tomu pohľadu." hovorila potichu a precítene. Jej tvár bola vážne, ale usmievala sa. Na okamih. "Ľudia odchádzali, ale my sme ostávali. Presťahovali sme sa sem. Začali sme žiť. Od bol vojak a ja som bola tu." zasmiala sa. "Nič nám nechýbalo."

"Tak prečo zmizol?" preložila som si nohu cez nohu a nastražila uši. Osobné životy nie sú moja parketa, ale fakt, že by mohli mať niečo Ben a Sebastian tu je. Nemôžem to poprieť. Ale verzia spadnutej hviezdy je stále v pozadí.

"Pretože som mu prestala rozumieť." odpovedala jednoducho. "Zrazu, bolo len pár slov, ktoré sme si navzájom rozumeli. Až prišiel deň, kedy som mu nerozumela." objala si ramená. "A tak prestal hovoriť. Ja tiež. A než som sa nazdala už tu nebol." pokračovala.

"Utiekol?" stále som sa snažila pochopiť význam slova zmizol. Ľudia nemiznú. 

"Nechápeš,..." vydýchla a ako raketa sa postavila. "Mizol postupne. Až sa vytratil." hovorila zatiaľ čo sa hrabala v šuflíku. Až nakoniec odtiaľ vytiahla malú fľaštičku veľkú asi ako malíček. Až keď ju chytila medzi prsty, uvidela som v nej šedý prášok. 

"Nepoberám to." hneď som sa vzdala a pristúpila ku nej. Malú fľaštičku som chytila a začala sa s ňou pohrávať. Prášok ma v celku fascinoval. Slabo sa trblietal, mám rada trblietky.

"Posledné dni, keď som mu prestávala rozumieť, za sebou zanechával malé kôpky prachu." vydýchla. "Keď sa postavil, na sedačke, jedlo, ktorého sa dotkol. Na mojej koži, keď ma bozkal na pery." hovorila potichu. "Zanechával za sebou kúsky seba." poklepkala po fľaštičke. "Je to to jediné, čo mi po ňom ostalo." pohladila prstom fľaštičku. "V ten osudný deň, som sa zobudila vedľa kôpky šedého prachu." nechápavo kývala hlavou.

To zabolí.

Nebola som zamilovaná, a tak tiež nie som zrovná empatická, ale toto som cítila aj ja. Nedokážem si ani predstaviť ako to Melinda brala. Neviem sa do toho ani vcítiť. Všetko čo jej ostalo po jej životnej láske je teraz uchované v malej fľaštičke. Všetky tie roky lásky. Bozky. Objatia. Chvíle a spomienky. Vlastne celý jej život. Všetko na čom jej záležalo sa zmenilo na prach.

"To je mi ľúto." vrátila som fľaštičku do jej dlane. Jej pohľad bol na fľaštičke, na ktorú dopadla jej prvá slza. Ostatným zabránila nakoľko sa mi hneď otočila chrbtom a utrela tie, ktoré by nasledovali.

"Ja len nechcem,..." potiahla nosom. Stále mi stála chrbtom a počula som, ako ju to emocionálne zobralo. Ako sa slzám aj tak neubránila. Nechcela som, aby si pripadala, že prehrala, keď predo mnou plače. Som tiež človek. Tiež plačem. Všetci plačeme. A kvôli čomu inému plakať, keď nie kvôli láske? "...aby sa ti stalo to čo mne. Aby si sa nezamilovala do Sebastiana,.. " spravila ťažký nádych a nedala mi možnosť argumentu. "...lebo on tiež odíde."