𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

7

"To nemyslíš vážne!" zhúkla som a vyskočila na parapetu okna. "Dajte to preč!!" pištala som ako zmyslov zbavená a nehorázne sa traslia. Ako správny arachnofobik som sa išla z kože zodrať, keď som pod starou posteľou našla hniezdo nejakých pavúkov. 

Ako na koni sa tu hneď stretli všetci ľudia z domu. Prichytili ma tak obímajúcu okenný rám. Zúfalo som sa snažila udržiavať zavreté oči a zároveň nechať priestor slzám, ktoré sa automaticky drali z mojich očí.

"Pavúky..." zasyčala mama a bez slova som započula nejaký rachot. Následne dopad knížok na podlahu. 

"Dúfam, že to nie sú moje knihy." vydesila som sa ale stále odmietala otvoriť oči.

"Moje topánky." opravila ma mama. "Dovolíš? Chcem ich vyhodiť." otvorila som pomaly jedno očko a uvidela mamu ako má na papieri pozostatky s pavúkov. Pavúka. 

"Ja tam nešľapnem." pozrela som dole na podlahu, kde ešte pred chvíľou boli tie hnusné malé a chlpaté stvorenia, ktoré majú toľko očí, že by mohli zásobovať ústav pre slepých. To rozhodne nepripadá do úvahy.

"Tak ti ich tu nechám?" povedala provokatívne mama a naznačila, že papier položí opäť na zem.

"Argh..." zúfalo som zo seba vydala a ešte raz skontrolovala podlahu. Až na tú špinu to vyzeralo, že žiadna nožička alebo žalúdoček na zemi po nich neostali. Ešte to mi treba, márnicu pre pavúky robiť. Naozaj som prejavovala odpor voči tejto podlahe. Do tejto izby už nevojdem ani keby išlo o jedinú miestnosť s kyslíkom.

Pomaly som dala nohu do vzduchu ale hneď ako som sa dotkla podlahy som ju opäť prudko pritiahla.

"Daj mi minútku." zafňukala som. "Nemôžeš to ísť vyhodiť cez východ?" pokračovala som a stále kontrolovala podlahu.

"Jull, mám iné starosti. Uhni nech to vyhodím." prevrátila oči a nervózne zatiahla.

"Jull sa bojí pavúkov." ozvala sa Tiff. Stála vo dverách a snažila sa votrelcovi vysvetliť môj panický strach. Ten sa len otočil jej smerom. "Vieš, pavúky." zopakovala. On však, ako inak, nereágoval. ťažký nezáujem. Nepochopenie. "Také malé zvieratka." slabo od seba oddelila ukazovák a palec na svojej tenkej ruke a naznačila mu veľkosť. "A majú veľa očí." spravila si z rúk okuliare a naklonila hlavu jeho smerom. Jeho pohľad spočíval práve na Tiff, ktorá vyzerala ako mucha cece.

"Určite vie, ako vyzerajú pavúky." prerušila ich- alebo skôr len Tiff- mama. "Nie je mimozemšťan." usmiala sa.

"Prečo teda nehovorí?" otočila sa na mamu Tiff.

"Asi nevie čo povedať." mykla plecami mama.
Alebo to nevie." ozvala som už s nohami spustenými na zemi. "Je zaostalý." otočila som sa na mamu. "Má poruchu." otočila som sa na Tiff a pokúsila sa to povedať tak, aby pochopila. "Niektoré deti proste len žijú. Nič nerobia. Nehovoria. Nezapájajú sa a izolujú sa." dokončila som jej smerom. "Tak ako on." kývla som na neho hlavou a založila si ruky na prsiach. 

Fakt, že stojím na podlahe a možno aj na presnom mieste, kde boli tie malé desivé tampóny mi v tomto momente neprekážal. Naozaj som bola prekvapená, ako zo seba môžem vydávať takéto vety. Nikdy som neodcudzovala choré deti. Áno, sú zbytočné a celkom iste nám len kradnú kyslík a...dobre, odcudzovala. 

Ale stojím si za tým. A tento chalan nie je nejaká výnimka. Ba dokonca je ešte extrémne špeciálny a teda mu moju nenávisť nechám pociťovať o niečo silnešjie ale ako vidím, nerozumie mi. 

"Nechodil do školy?" potiahla ho za ruku Tiff a otočila sa na mňa.

"Určite chodil. Ale škola ťa nenaučí to, čo máš vedieť a robiť automaticky." odpovedala som jej. "Pre príklad, dýchať. Síce to vie,..." pozrela som na neho. "A robí to automaticky ale škola ho to nenaučila. Žiaľ, pri dýchaní sa to zaseklo a tak už nepokračoval ďalej a teda rozprávanie a podobne." zapozerala som sa mu do očí. "Je proste vadný." zamumlala som si vlastne pre seba.

"Tak to teda nie!" hneď sa nervózne zasmiala mama. Ako na povel otvorila okno a vyhodila obsah papieru, ktorý následne so svojím príchodom preložila na polovicu. "Sebastian je ako my." podišla ku Tiff a hneď si ku nej čupla. "Sebastian je určite veľmi múdry a zdravý chlapec. Niekto však nemá to šťastie, že sú v jeho okolí dobrí ľudia a tak sa rozhodne radšej nehovoriť." pohladkala ju po vlasoch a slabo sa jej usmiala do očí plných nechápavosti. "A teda len dýchať." nakoniec dodala a opäť sa postavila.

Ja som sa zatiaľ snažila viesť ľahostajnú výmenu očného kontaktu s ním ale ako vždy, vyhrával.

Som presvedčená, že nám nerozumie. Ale nie je predsa celkom blbý, či? Je vôbec možné aby nám nerozumel po 18-tich rokoch medzi nami? Noták, je to niečo, čo sa na teba nalepí. Aj ak nehovorí, rozumieť by predsa mohol. A žeby mal svoje ľahostajné postoje proste len nacvičené? Žeby bola tá nezaujatosť dlhoročne budovaním divadlom?