𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

14

"Ráno tu bola Melinda?" ozval sa chlapec na prahu mojej izby. Bola som ponorená v poučkách o druhej svetovej vojne, keď sa pán Hviezdička rozhodol narušovať aj to málo času, čo mám pre seba. Na druhej strane, dejiny ma nejako neberú a preto som knihu zabuchla a narovnala sa stene za mojim chrbtom.

"Bola." odpovedala som jednoducho a sťažka vydýchla. Ranná konverzácia zrovna nebola moja šálka kávy.

"Čo hovorila?" zaujímal sa naďalej.

"Nič podstatné." prebehol mi hlavou náš rozhovor. Neklamala som. Nebolo to nič, čo by nám nejako pomohlo v našom menšom problémiku. 

"Budem ti veriť." zamumlal si a založil si ruky na prsiach stále ma pozorujúc. Nechápavo som na neho zdvihla obočie. Ak chcel našu konverzáciu ukončiť, mal by odísť. On si založil ruky a ostal stáť s pohľadom na mne.

"Potrebuješ niečo?" prepichla som ho pohľadom. Nerada to priznávam, ale mohol by rozvinúť konverzáciu, tá učebnica dejín je fakt na hovno.

"Čo to je?" kývol smerom na moju učebnicu. 

"Kniha." zdvihla som ju do vzduchu a sama pre seba si ju obzrela. Neviem prečo, snažila som sa pozrieť na ňu jeho uhlom. "Nepočul si o knihe?" nechápavo som na neho pozrela.

"Ale hej." odrazil sa od prahu a prešiel ku mne. "Teda, viem, že to existuje. Neviem na čo to je." čupol si ku mne a knihu mi vytrhol. Začal si ju obzerať vo vzduchu.

"Si ako z inej dimenzie." zamýšľala som sa. Pousmial sa nad tým a sadol si do tureckého sedu oproti mne. Moje slová však boli vážne. Sebastian je mimo. Mimo tohto všetkého. Žije tu osemnásť rokov ale nevie rozprávať, nerozumie, zisťuje na čo sú veci. Toto sú základne veci, ktoré ovláda už aj batoľa. Prečo to on nechápe? "Píšeme do nej." zobrala som mu ju a otvorila ju. Prechádzala som prstom po riadku. "To sú písmená. Z nich vzniknú slová. Viac slov vytvorí vetu. Z viet vznikne text." vysvetlila som. 

"Takže, to čítaš." zamyslel sa nahlas.

"Keď vieš písať, vieš aj čítať." poškrabala som sa na krku. "Nechápem, že nič nevieš. Máš už skoro osemnásť rokov. Musel si niečo pochytiť." nechápala som. "Aspoň z okolia." dodala som a postavila sa. Prešla som ku svojej krabici a začala sa v nej prehrabovať.

"Nezameriaval som sa na to." priznal. "Neprišlo mi to dôležité." dodal. "Ale, občas som skúsil niečo povedať, ale neviem to." započula som nedostatok sebadôvery. Po jeho dlhom monológu som sa konečne dopátrala ku starému čistému zošitu. Uchopila som ho a po ceste sa natiahla po pero. Prisadla som si ku nemu a nechala ho, nech sa diví.

"Toto je "a"" dala som hlavu nabok a zapísala mu ho. "Skús to vysloviť." prikázala som mu.

"Čo?" nechápal. 

"Skús to vysloviť normálne. Nie touto divnou rečou." prikázala som mu a prevrátila oči.

"Eh.." moja ruka si tresla po čele.

"A" zopakovala som a dala sa ku nemu bližšie. "Nič nerob s jazykom. Je to také, akoby zaseknutie v hrdle." vysvetlila som. 

"Oh.." chcela som to vzdať. Naozaj chcela. Chcela som mu pretiahnuť pero cez hlavu a urobiť si z jeho ušného mazu sviečky, ale namiesto toho som prijala ďalší nápad.

"Popíš svoje pocity." usmiala som sa švihla ho silno do hrude. Dala som mu takú silnú, že som si skoro zlomila zápästie. 

"Au!" zhúkol a chytil sa bolestivo za hruď. Sykol silno bolesťou a dokonca som započula aj fňukanie.

"Presne tak!" švihla som rukami a ten chudák sa automaticky prikrčil. "To,čo si povedal, sa skladá z A a U." vysvetlila som a zapísala mu "u" do zošitka. 

"A." povedal zrazu z ničoho nič. Zdvihla som pohľad od zošita a úspešne sa usmiala. Jeho výraz bol prekvapenejší než moja suseda, keď som ju obvinila z bosoráctva. "A, a, a,a ..." začal si opakovať.

"Už mi to lezie na nervy." pozrela som na neho vražedne. "Tento tvoj zošitok." zdvihla som ho do vzduchu. "Je tvoja kniha." zamávala som s ním. "Budeš sa z neho učiť písmená. Potom skladať slová. Nakoniec vety. Až samotný text." podsunula som mu ho po plávačke. 

"Chápem." povedal, ale hneď sa zamračil. "Takže ma budeš biť častejšie?" zhrbil obočie.

"Ak bude potreba." založila som si ruky na prsiach a spokojne sa usmiala. On z toho taký nadšený nebol.