𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

8

"Nepôjdete sa poobzerať po okolí? Neďaleko je nejaký dom. Určite tam niekto býva." usmiala sa mama zatiaľ čo umývala riad.

"Áno!" vyskočila Tiff. "Poď Sebi, ideme!" chytila ho za ruku a on išiel s ňou. 

"To myslíš vážne?" zamumlala som neveriacky.

"Noták Jull, choď s nimi!" popohnala ma mama a ja som teda nemala na výber a vybrala sa spoznávať svet. Hneď ako som vyšla tak mi udrela do nosu vôňa prírody. 

"Nemám to tu rada." zhodnotila som a založila si ruky na prsiach.

"Jull, poď!" kričala na mňa už spoza plotu, ktorý robil hranicu nášmu pozemku. 

"Ja nikam nejdem!" odkričala som jej a sledovala ako sa stráca na poľnej ceste spolu s ním. 

Prevrátila som oči. Ako to vidím, malé dievčatko a zaostalý chlapec- to by zase hádzali pohľady policajti, keď bude vyhlásené pátranie. A na mňa budú pozerať ešte divnejšie, že som to vôbec dopustila. 

Rezignovane som sa teda vydala pomaly za nimi. 

Išla som po prašnej ceste popri západe slnka niekde za poľom. Je to naozaj ďaleko. Je tu hrozné ticho. Divoký NY je naozaj divoký. Nevravím, že mi toto ticho nevyhovuje. Je to môžno prvá vec, ktorú tu milujem. To ticho. Ďakujemt i bože, že nemusím počúvať električky a hádky susedov. Na druhej strane, ak tie vtáky v pozadí nezavrú zobák, tak si ich vypchám plyšom na poličku. 

Našťastie viem kade išli aj keď mi zmizli z dohľadu. je tu totižto len jedna cesta. Prašná, suchá a naozaj úbohá poľná cesta. 

V polovici mojej výpravy mi však prišli tie vtáky naozaj otravné a tak som proste praska. Zohla som sa po malý kamienok a hodila ho do najbližšieho konáriku a tým nahnevala miestne vtáčiky. Plaché tvory? Ba hovno! Tie malé operence na mňa spustili nálet ako stíhačky! 

Začala som okamžite utekať a zatiaľ si rukami chaoticky odháňala tie lietajúce sliepky. 

Z ničoho nič som však narazila do nižšieho plotu a pretočila sa cezeň. Spadla som tak cez plot rovno na rypák a bolestne som sa pozvíjala na tráve nejakého pozemku.

"Jull!" započula som Tiff a tak sa odhodlala odokryť si tvár. Vtákov som sa síce zbavila ale ostala som ležať na tráve. 

Práve som zakopla o plot.

"Som v pohode." zamumlala som, keď sa ma snažila postaviť Tiff. Pretrela som si tvár a posadila sa na tráve. Hneď som sa poobzerala a všimla si menší domček. 

"Bože, stratili ste sa?" pribehla ku nám žena približne vo veku mojej mami. Hneď ma postavila za lakeť. 

"Čo?" nerozumela som jej. Začala som si oprašovať holé kolená.

"Či ste sa stratili, som jediná, ktorá tu široko ďaleko žije." kývla na okolie.

Mala jasne modré oči, hnedé vlasy a uzučké pery. Pôsobila celkom sympaticky.

"Ste jediná?" vyšpulila som oči. Nečakala som zrovna miliónovú obývanosť ale dúfala som, že keď sa tu pomotáme, tak by by som mohla napočítať aspoň stovku.

"Ako vidím, tak asi nie." dala si ruky vbok.

"Nedávno sme sa prisťahovali." priznala som.

"Prečo?" nechápala. "Ste milovníci prírody?" uchechtla sa a otočila na päte. Začala kráčať smerom k malému altánku neďaleko nás. "Budeš tam dlho stáť?" zakričala na mňa a tak som sa prebrala z akého si tranzu a dobehla ju s Tiff v záveji.

V nalom altánku sa žena usadila do pleteného kresla, kde už bola vyležaná deka. Zaujala svoje pozíciu. Za menším stolom som hneď zbadala Sebastiana, ktorý jedol nejaký koláč na tanieri. Už si len zlízaval pozostatky z končekov prstov. Druhý tanierik bol ešte s koláčikom, ale hneď na môj príchod si Tiff sadla za stôl a začal ho jesť.

"Kto ste?" otočila som sa na ženu.

"Som Melinda Margarét Lipa ale stačí Mel." mávla rukou žena. 

"Ako vidím, moju sestru ste už spoznali." otočila som sa na Tiff, ktorá jedla koláčik.

"Posaď sa prosím ťa." hneď povedala a ja som sa usadila teda na stoličku v rohu altánku. "Áno, Tiff sa mi predstavila. Dokonca aj Sebiho." usmiala sa na tých dvoch. Tiff sa napchávala a Sebastian stále prežúval koláč, ktorý si podľa mňa napchal do úst na jedenkrát. Stále sme sa nejako nedostali totižto ku slušnému stravovaniu. A vôbec, ja nie som jeho matka aby som ho učila na čo je príbor.

"Žijete tu sama?" zmenila som smer svojich myšlienok.

"Áno, som spisovateľka takže čerstvý vzduch a príroda sú mojou inšpiráciou." slabo sa pousmiala.

"Spisovateľka?" dala som hlavu nabok. "Čo také ste napísali? Možno to poznám." prehodila som si nohu cez nohu.

"Nepoznáš." mávla rukou. 

"Ako viete?" zasmiala som sa. "Čítam veľa kníh." mykla som plecami.

"Moje knihy nie sú publikované." otočila na mňa hlavu a oprela ju o lakeť. 

Trochu som sa zasekla.

"Píšete knihy ale nepublikujete ich?" nechápavo som sa zasmiala a poobzerala sa pohľadom dookola. To je žart?

"Presne tak." prikývla. "Vyhovuje mi to tak." dodala a zababušila sa do deky.

"Z čoho teda žijete?" zhrbila som obočie. Priznám sa, že to nie je zrovna slušná otázka ale naozaj ma to zaujímalo. Tiež nechcem nič robiť a vlastniť pri tom taký barák.

"Mám peniaze po manželovi." prikývla si nad odpoveďou.

"takže tu žijete dvaja?" zúžila som oči.

"Nie, manžel zomrel pred desiatimi rokmi na vojne." zobrala si šálku zo stola a položila si ju do lona.

"Oh,..." vydýchla som. "Prepáčte." povedala som úprimne. Môj otec je tiež teoreticky mŕtvy. Neviem kde je, čo robí ani nič podobne, takže je to nie len otec, ktorý zlyhal ale tak tiež otec, ktorý je proste mŕtvy.