𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

1 8

"Počkaj!" zhúkla som a zastavila tak celý stôl pred pustením sa do večere. Moje skríknutie však patrilo Sebastianovi, ktorému som do rúk vložila príbor. Včera som to s ním preberala a ba dokonca vyskúšala. Moc mu to nešlo. Dokonca sa porezal. Na lyžici. 

Vložila som mu vidličku do ľavej ruky a nožík do pravej. Sťažka som sa nadýchla. Jeho pohľad bol vydesený. Netušil, čo od neho chcem. 

"Jull, čo to robíš?" zastavila ma mama. "Vždy jedol rukami. Keď mu to vyhovuje." mykla pecami.

"Ale mne to nevyhovuje." prevrátila som oči a pustila sa do ryže a mäsa. Bola som jediná, ktorá začala jesť. Celý stôl sa tváril nechápavo.

"Jull, čo mám s tým robiť?" zašepkal mi Sebastian. Dohodli sme sa, že sa pokúsime nedávať na oči fakt, že mu rozumiem. Neznie to vôbec ako náš jazyk a vôbec, vyvolalo by to zbytočné otázky. A hlavne, neviem odpovede.

Pozrela som na neho a dala si do úst sústo. Slabo som na neho kývla, nech to zopakuje. On sa do toho neisto nahrnul. 

Mama a Tiff sa medzitým tiež pustili do svojej večere.

Sebastian však neodkázal nabrať ani jedno poondiate sústo. Keby som sa mala darovať jeden dollár za každé buchnutie po mojom čele- africké deti by žili v hoteloch a sahara mala najväčšie zásoby vody na svete.

Svoj príbor som teda položila a vytrhla mu ten jeho z rúk. Popod nos som si šomrala nadávky, vyhrážky a plány na jeho vraždu. Pokrájala som mu mäso a napichla ho na vidličku. Bez varovania som mu ju natiahla ku ústam. 

Trochu odtiahol tvár. Vyzeral akoby bola vidlička granát a on za žiadnu cenu sa jej ani dotknúť.

Prevrátila som nad tým oči a slabo zakrúžila vidličkou s mäsom pred jeho perami. Naznačila som mu očami, že sa nemám čoho báť. Jeho vydesený výraz mi dal jasne najavo, že je úplne mimo. Ako vždy.

Sústo som teda nakoniec strčila do úst sebe a spokojne ho prehltla. Zdvihla som palec a afektovane sa usmiala. Hneď mi úsmev opadol a na pokraji svojich nervov som nabrala ďalšie sústo. Tentokrát už pre neho. Ak to nezje, napchám mu tu vidličku hlboko do krku.

Keď som mu vidličku dala pred ústa, trochu sa poošíval na mieste a nakoniec sa predsa odvážil a zjedol jedlo z vidličky. Hneď zo mňa vypadlo niečo podobné jásotu a víťazný úsmev. Takto sa kŕmia urastené retardované deti! Presne takto!

Spokojne prežúval sústo. Zatiaľ som mu vidličku prichystala na kraj taniera a vrátila sa ku svojmu jedlu, ktoré som si mohla konečne vychutnať. 

Kútikom som občas zablúdila ku nemu a obzrela ako mu to ide. Musím priznať, že mu to ide dobre. Ešte včera sa bál vidličky a nožíka. Nožík síce ešte nechytil, ale naučil sa robiť s vidličkou. Každé jeho nabraté sústo ma donútilo trochu sa pousmiať do taniera.

Dokonca som zbadala ako sám nad sebou žasol a daroval úsmev tanieru. 

Dvaja idioti usmievajúci sa na taniere.