𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

1 5

Zaklapla som notebook a sťažka vydýchla. 

"Neznášam domáce samoštúdium." zafrflala som a narovnala sa. Madrac je vyležaný praktický od včerajšieho večera. Sebastian mi o druhej v noci vyklopkával s prosbou, nech ho naučím nejaké slová. Bola to otrava, ale zvládli sme to. Z hodiny sa stali dve a z dvoch tri. Nakoniec tu zaspal nad mojim šlabikárom z prvej triedy. Surovo som ho skopla z postele a šepky vyhnala von z izby. Musím priznať, nadávky si zapamätal rýchlo.

Pretrela som si oči a presunula sa do chodby a následne dole po schodoch až do kuchyne.

"Dobré ráno." pretrela som si oči a prešla ku linke, kde som si chcela nabrať vodu, kohútik vydal zvláštny zvuk čoho následkom bol môj prázdny tovar. "Tak nie,..." skonštatovala som a odložila pohár na linku vedľa drezu. 

"No dobré ráno, Šípová Rúženka!" zatiahla mama, keď vchádzala do domu. Držala v rukcáh košík s prádlom. 

"Nespala som, učila som sa." učila som sa asi polhodinu. Potom som to vzdala a chcela sa napiť. "Voda nejde." buchla som do kohútiku.

"Áno, viem." podišla ku mne. "Musíš,..." položila košík a otvorila linku pod umyvadlom. ", buchnúť do trubky." dodala a buchla do trubky v linke. Hneď do nej dvakrát buchla. "Skús teraz." vynorila sa.

Bez zaujatia som zatiahla kútik a priezračná tekutina potiekla. Hneď som to využila a naplnila si pohár. Hneď ako bol do polovice plný, potešila som svoje hrdlo.

"Kde sú vlastne všetci?" spokojne som položila pohár do drezu.

"Tiffany išla ku Melinde." chytila kôš opäť do rúk.

"A Sebastian?" zobrala som jej kôš aby sa nenaťahovala.

"Odkedy sa zaujímaš o Sebastiana?" zdvihla podozrievavo kútiky.

"Nezaujímam..." zamumlala som a odvrátila pohľad.

"Odkedy ho voláš menom?" spravila krok ku mne.

"Retardovaný debil s poruchou, ktorý priviedol moju rodinu na mizinu- to je dlhé." zasyšala som.

"No veď dobre..." prevrátila oči. "Pomôžeš mi to podkladať?" dala hlavu nabok a slabo sa usmiala.

"Hlavne nech už neležím v posteli. "zaklonila som hlavu a začala s košom kráčať von.

"Ideme vonku?" začala ma dobiehať.

"Kým neprší,..." vysvetlila som a otvorila si nohou dvere. 

"Nevedela som, že máš rada slnko." začudovala sa a nasledovala ma.

Usadili sme sa na posede. Drevený stôl, po krajoch trochu zhnitý ale stále stabilný. Dve lavičky po bokoch na pevno v zemi. Skúška, či udrží moju váhu bola úspešná ale neriskovala som aj kôš s prádlom.

Skladali sme prádlo a rozprávali sa o tom, ani neviem o čom. Mamina hlavne hovorila. Preberali sme aký je New York iný. Zvykla som len prikyvovať a občas povedať vetu, išlo o to, zahryznúť si do jazyka a nevypustiť až príliš úprimný názor.

Keď sme prádlo doskladali, nenápadne som z mami vytiahla, že aj Sebastian je u Melindy. Vyvolalo to trochu strach. Nikto nevie, čo mu povie. Tie jej rozprávky by mohli byť pre Sebastiana uveriteľné. To by bola katastrofa. 

Návšteve som sa teda aj tak nevyhla. Celú cestu som prebehla rýchlym krokom. Ako vždy, sedeli v altánku. Melinda vo svojej sedačke a Tiff opäť jedla koláč. Bez vyzvania som vošla na jej pozemok a udýchaná sa postavila do altánku. Akurát som skočila Melinde do reči. Sebastian ju počúval, a nech už som narušila akúkoľvek tému. Som za to rada.

"Ahoj, Jull." dala hlavu nabok Melinda. "Čo ťa ku mne privádza?" slabo sa pousmiala. Z tej ženy je mi zle. Pchá sa do riti, žiaľ, nemám pre ňu miesto. 

"Len tak." mykla som plecami a sadla si na fotel oproti nej. Pražila som ju pohľadom. "Pokračujte." naznačila som rukami nech pokračuje v téme, ktorú rozprávala.

Melinda sa spokojne usmiala a opäť sa obrátila na Tiff a Sebastiana. "Potom som povedala áno." usmiala sa. "Jeho oči sa rozžiarili a otočil sa so mnou vo vzduchu." povedala zasnene. "Žiaľ, po tom všetkom, a že toho nebolo málo, som o neho prišla." pokrivila úsmev.

"Na vojne?" povedala so zhrbeným obočím Tiff. 

"Tak nejak." povedala po dlhšom zamyslení. Klamala. Bolo to jasnejšie ako facka. Po všetkých tých vlastných praktichách, viem kedy človek klame. Tiff to nevidí. Ja vidím. Poznám to. Viem v tom chodiť. Klamstvá, sú pre mňa ako topánky. Ráno si ich obujem a chodím v nich celý deň. A keď sa zničia? Mám druhé. Tak to v živote funguje. "Asi chcete ešte čaj." sama sa prerušila a postavila. S táckou zašla až do domu. A ja v jej pätách.

Vošla som dnu cez spustený záves namiesto dverí a uvidela útulnú kuchynku. Nebola z dreva ale bambusu. Bolo to tu veľmi otvorené. Ako domček na tropickom ostrove. 

"Máte to tu pekné." objala som si ramená. Bolo to tu útulné.

"Len si poslúž." usmiala sa a začala robiť čaj. !Tam je obývačka a tam spím." poukazala rôzne smery tej istej izby. 

"Tu je to doslova jedna izba." musela som priznať a preš do obývačky, kde som zablúdila ku poličkám. 

"Áno, mám rada, keď mám všetko na očiach." hovorila spoza linky.

Na poličke som uvidela hneď niekoľko fotografii. Samotná Melinda. Melinda a nejaký chlap. Nakoniec som však našla poklad. Mladé dievča z fotografie, ktorú mám hore na povale. Je to to isté dievča. Úplne na vlas. Neuveriteľné. Fotku som okamžite uchopila a začala hľadať niečo, čo nesedí. Rozdiel. Nenašla som. Je to ona.

"Kto to je?" zdvihla som ju aby ju dovidela cez miestnosť.

"Ja, bola som pekná, že?" uchechtla sa a opäť sa venovala umývaniu šálok.

To nedáva zmysel. Celé je to mimo môjho pobratia. Čo robí u nás fotka Melindy. Nič nedávalo zmysel. Cez to všetko som zobrala do rúk fotku, na ktorej bola kýsi chlap. Mal hnedé oči, tmavohnedé vlasy. Bol až príliš pekný. Mal vojenskú uniformu a široký úsmev. Cez to všetko, keď som sa zahľadela, uvidela som chlapca z fotky na povale. Roky a roky dozadu. Tá fotografia. A vtedy to nedávalo už vôbec zmysel. Nie len, že starú ženu z fotky, som nemohla stále zaradiť, ale Melinda a jej chlap boli očividne zvyšné dve tretiny. 

"To je môj manžel." prebrala fotku spoza môjho ramena a pousmiala sa na ňu.

"Ten, čo údajne zomrel na vojne?" pozrela som na ňu. Jej slabé ale neisté prikývnutie ma iba utvrdilo. "Čo také hrozné sa stalo, že klamete o smrti vlastného manžela?"