𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

1 9

"Mali by sme ísť za ňou." navrhol mi, zatiaľ čo prepisoval v mojom šlabikári. 

"Nejdeme sa o tom rozprávať." zarazila som ho. "Ver mi, hviezdy nepadajú len tak z oblohy. A už vôbec to nie sú ľudia." vysvetlila som už asi piatykrát.

"Ale sama si vravela, že existujú veci, na ktoré veríme a nie sú potvrdené." stále sa zastával myšlienky.

"Som si istá, že toto nie je ona." zavraždila som ho pohľadom. To naše rozprávanie mu moc nepomáha. Potom ma reči, ako keby požral všetku múdrosť sveta.

"A ako si to teda vysvetľuješ ty?" zdvihol obočie. "Že som sa narodil a potom ma mama nechala v lese? A ako malému kojencovi mi vštepovala túto reč, ktorú ti zhodou okolností vštepovala aj tvoja mama? A ako čerešnička na torte je žena, ktorá ma až príliš podobný príbeh za sebou, ale určite to nie je pravda!" puberta. Tento chalan má očividne pubertu.

Dosť rozzúrene som sa natiahla po jeho zošite a zapísala tam slovo.

"Blbosť." prečítala som nahlas. "Vec, ktorá nedáva zmysel a nikdy nebude. Cez to všetko môže mať niekedy svojich priaznivcov. Väčšinou nevzdelaných ľudí alebo zaostalých chalanov, nehovoriacich našou rečou." dopísala som a pozrela na Sebastiana.

Okamžite si zahryzol do pery aby nevypustil škaredé slovo z úst.

"Nie som blbý." povedal krčovito.

"Tak sa tak nesprávaj." hodila som po ňom zošit.

"Chcem len vedieť, čo som." chytil zošit vo vzduchu a pritiahol na hruď, kde je v bezpečí.

"Tak si za ňou choď." mykla som hlavou von oknom. "Ale niekedy je lepšie nevedieť." hovorila som pokojne. 

"Ty vieš, odkiaľ si." zúžil oči. "Čo ja?!" zvýšil hlas. "Neviem o sebe nič!" pokračoval v kriku. Prehrabol si vlasy a rýchlym krokom ma obišiel.

"Kde si myslíš, že ideš?" otočila som sa na východ.

"Za Melindou!" odsekol drzo a silno zabuchol dvere.

Idiot! Tak toto si len tak nevyžehlí! Vlastne vôbec. Ja som sa snažila byť nápomocná. Snažila som sa mu pomôcť, aby nám rozumel. Aby sa naučil správať tak, ako my. A on bude po tom vštekom veriť radšej jej? Bože. Obetovala som mu toľko času. 

Sadla som si k posteli a otvorila si notebook. Hneď na to som ho hneď zaklapla- nie je tu internet.

Je to vôbec možné? Byť padnutou hviezdou? Nedáva to zmysel. S nechtami v ústach som tuho rozmýšľala a zvažovala veškeré možnosti. 

Možno som to prehnala. Možno som mu to mala vysvetliť jemnejšie. Pretrela som si čelo a sťažka vydýchla. Asi by som mala ísť za ním. Ešte raz mu vysvetliť, že niečo také neexistuje. 

Ale čo Melindin manžel? Iba ju opustil, to je celé. Nie je na tom nič magické. Možno kvôli mladšej, ako náš otec. V tom momente som však nemala silu jej to povedať takto s chladnou hlavou.

Postavila som sa a okamžite zišla celý barák. Mama a Tiff niečo varili. Skôr to vyzeralo, že TIff jej prekáža. 

"Tiff? Neskočíme k Melinde?" dala som hlavu nabok a natiahla.

"Ber ju prosím ťa!" vydýchla mama a Tiff sa škodoradostne zasmiala a vtisla svoju ruku do mojej. "Ale nebuďte dlho. O chvíľu bude obed." dokončila a začala dvíhať hrniec, v ktorom niečo penilo.

"Neboj. Len idem hodiť reč."