𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 6

Zaklapla som knihu a pozrela smerom k Sebastianovi, ktorý študoval môj šlabikár zo štvrtého ročníka. Niečo vo mne mi vravelo, že sa tu niečo deje. Niečo sa mení. Začínam -alebo skôr prestávam - byť voči nemu chladná. City ma zabíjajú. Cítim to. Akoby sa slučka okolo môjho krku z pohľadu na pohľad uťahovala.

"Jull?" zdvihol ku mne hlavu a ja som potriasla hlavou.

"Čo sa deje?" podišla som ku nemu a pozrela spoza jeho ramena do zošita.

"Čo znamená zlomiť srdce? Srdce je predsa sval, nedá sa zlomiť, či?" nechápal. Podstrčil mi zošit a pero. Tento jeho slovník je veľmi užitočný. Neviem kedy, ale všetky slovíčka sa niekedy potajomky učí.

"No,..." odkašľala som si. "Je to trochu komplikované." priznala som. Usadila som sa vedľa neho na posteľ a otvárala zošit. Ako mu to len vysvetliť. "Je to cit. Opis pocitu, ktorý cítiš, keď sa stane niečo zlé." pomumlávala som si neiste.

"Takže, keď zakopnem, zlomil som si srdce?" vypulil na mňa tie jeho krásne oči. Až som stratila dych. V tom návale sa jeho oči zaborili do tých mojich. Vo mne vybuchla sopka pocitov. Bolo to doslova z očí do očí.

"Nie,..." hovorila som potichu a stále hľadela do jeho očí. "Väčšinou,..." pokračovala som šepky. "Si to robia ľudia navzájom. Keď sa milujú. A potom jeden z nich to už viac necíti." vysúkala som zo seba.

Neustále som hľadela do jeho očí.

Úplne som sa v nich stratila.

Zase.

"Milujú?" zašepkal mi späť.

Vtedy som sa prebrala. Na sucho som prehltla a nervózne zakývala hlavou.

"To nabudúce..." začala som písať vysvetlivku k slovu do jeho zošita.

"Evangelin?" posunul sa trochu bližšie ku mne. Úplne ma to vyviedlo z mieri. Nehovoriac o tom, že ma oslovil celým menom. Nevedela som, že ho vie. Bola som proste Jull. "Prečo si taká chladná?" stále mi hovoril viac potichu ako nahlas. "Ku mne." dodal nakoniec potichu a ešte sa trochu poposunul.

Kde sa v ňom tá odvaha naberá?

Kedy sa stihol tak zlepšiť?

Kedy sa proste vrútil do môjho života?

"Nie som..." zamumlala som a opäť sa venovala písaniu. Dýchal mi na krk. Bol hneď vedľa mňa. Stačí malý pohyb, a dotkol by sa ma. Jeho tvár by narazila do môjho ramena.

"Tajíš mi niečo?" porušil to. Porušil ten priestor medzi nami. Oprel si svoju hlavu o moje rameno. Cítila som, ako sa nadvihuje. Ako pravidelne dýcha. Cítila som ho.

"S-Samozrejme, že nie." privrela som oči nad svojou detinskosťou. Klamala som mu. A to ma zabíjalo.

V tom chytil moju ruku a preplietol ju so mnou.

Slnko na nás svietilo. Svietilo na moju obrovskú posteľ. Sedela som na nej obložená knihami. S hlavou dole, bála som sa ju zdvihnúť. On. On sedel vedľa mňa. Mal o moje rameno opretú hlavu. Mal v mojom lone prepletené ruky so mnou.

Úplne ma dostal.

Dostal ma celú.

Vtedy som sa bála.

Mihlo mi hlavou všetko. Od prvého prezliekania v New Yorku, cez prvé slová, ktoré povedal, až po Melindine bolestivé slová.

"Klameš mi." povedal potichu.

Otvorila som oči.

"Nie som prekvapený." úplne ma dostala jeho plynulosť. Hovoril, ako keby sa neučil nášmu jazyku len posledné mesiace. "Niečo sa deje Evangelin." zdvihol svoju hlavu a hľadel z boku na mňa. "Cítim to." dodal celkom potichu.

"Nič sa nedeje, Sebastian." zlomil sa mi hlas.

"Pozri sa mi do očí." povedal rázne. "Pozri sa mi do očí a zopakuj to." povedal zúfalo.

Nezvládla by som to.

Vedeli sme to obidvaja.

Nasilu mi chytil hlavu do svojich veľkých dlaní a natočil ju na seba. Pevne ju zovieral len pár centimetrov od mojej. Bol až nebezpečne blízko. jeho dych ma šteklil na perách a jeho pohľad skúmal cez oči. Videl mi až do duše.

"Prosím, nehnevaj sa." na nič viac som sa nezmohla. Cítila som, ako mi začínajú slziť oči. Cítila som sa hrozne. Všetky tie pocity sa z jedného klamstva na druhé len nabaľovali a ja som to proste nezvládla.

"Nehnevám sa." slabo sa usmial. "Neviem, čo cítim, ale hnev to nie je."

"Odpustíš mi?" zúfalo som vzlykla. Slza mi stiekla po líci a moje slová bolo ťažké vysloviť.

"Samozrejme,..." smutne sa pousmial. "Nechcem ti zlomiť srdce."

Úplne sa mi zastavili moje pochody.

Moje telo sa zastavilo.

Ani nevedel, akú ma pravdu. Netušil, že je neskoro.