𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

6

Hneď som sa postavila a obišla stôl a so založenými rukami jej sledovala cez rameno. Pozorne som čítala nejaký papier, kde stálo, že sme majiteľmi nejakej nehnuteľnosti. Neušlo mi tak tiež meno Georgia Manson. 

"Čo to je?" zhrbila som obočie a neprestávala čítať ťažké slová.

"Tak ako sme si zobrali na starosť Sebastiana, tak sme nadobudli aj nehnuteľnosť po Georgii." vydýchla a stále stíhala sledovať papier pred sebou a hltať slovo za slovom. 

"Je to právnicky možné?" nechápala som.

"Snažila som sa spojiť s jej príbuznými ale žiadny nie sú." odpovedala mi hneď a papier založila medzi ostatné na stole. "Ale máme sa kam ubytovať." povedala zamyslene. "Nie je to určite žiadny luxus nakoľko ide o domček po jej rodičoch niekde mimo mesto ale jej byt tu v New Yorku bol v prenájme a ten už si vôbec nemôžem dovoliť." vydýchla zúfalo a mávla rukou.

"Budeme sa sťahovať?" nechápala som. To nemôže myslieť vážne. "Máme tu školu." hneď som kládla odpor. 

"To nejako vyriešime. Hlavne nech nie sme na ulici." začala pokojne dávať papiere do kopy. 

"Proste sa zbalíme a odídeme?" vypleštila som oči a nedokázala pobrať čo sa to tu práve deje.

"Prepáč Jull, ale ber to skôr ako nový začiatok." počula som, že tiež sa jej to nehovorí tak ľahko ale predsa len jej záväzky a tie moje sú o niečom iné. Ona proste dá výpoveď ale čo moja škola? Čo Tiff? Tiež to určite nebude pokročila bio farmička takže jedlo budeme musieť kupovať a za čo, keď ona proste sekne s prácou?

"To mesto alebo dedina..." zasekla som sa ale hneď to zahodila za hlavu. "...proste, kde je ten dom, je to úplne mimo mesta. Už len cesta bude drahá a z čoho tam chceš žiť?" vybafla som na ňu a to trošku hystericky. Predsa len, sťahovanie je veľká vec. 

"Určite sa nájde spôsob ako sa tam dostaneme a mám našetrené nejaké peniaze, ktoré by nás mohli uživiť dokým sa to nevyrieši. Trošku sa uskromníme." zobrala papiere a začala ich odkladať do skrinky.

"Trošku sa uskromníme." neveriacky som si zopakovala pod nos. "To sa ešte dá?" zdvihla som neveriacky obočie.

"Jull, proste akceptuj to čo príde." vydýchla a pozrela na mňa. 

"Ako to môžeš povedať?!" hneď som na ňu vyštekla. "Žijeme tu ako myši a ty nás chceš už úplne zdebtať v nejakom zapadákove!" rozkričala som sa. "Keby si riadne chodila do práce a nebrala prácu, ktorá sa tebe páči, žili by sme normálne!" hneď som sypala. "Mňa to takto nebaví!" zhúkla som.

"Dosť!" buchla päsťou po linke a tým ma umlčala. Mama nikdy nebola výbušná. Vždy sa usmievala a bola pozitívna zatiaľ čo  náš otec bol časovaná bomba. Toto som žiaľ zdedila po ňom. "Ja sa snažím Jull, dobre?" povedala už pokojne ale s prísnym pohľadom na mne. "Ja viem, že nie som ukážková matka ale snažím sa." vravela stále nabrúsene a zároveň s pokoj v hlase. Tentokrát z nej autorita priam žiarila. Keď som videla, že jej už do reči nie je, proste som debatu uzavrela prostým odchodom a nespúšťala som si z tváre nespokojný výraz. 

Toto sa proste nerobí.

 × × ×

"Jull, ty sa netešíš?" vypískla Tiff. 

"Ale hej." zamumlala som. Klamala som ale bolo mi to fuk. Už nech sme preč. Predsa len to nemôže byť až také zlé. Zle som sa vyjadrila- predsa len nič nestratím. Nenechávam za sebou zase toľko vecí. Jediné, čo ma tu držalo bola škola a tam sa objavím až na konci roku aby som si napísala iba jeden test. Možno to predsa len bude zmena, ktorá bude na niečo dobrá. 

"A nájdem si veľa kamarátov?" zase vypískla Tiff. Pretlačila svoju malú hlavičku medzi moje a mamine sedadlo dopredu.

"Je to niekde pri lese, môžeš si tak akurát uloviť srnku. Vzhľadom na to, že je to pár hodín od mesta to bude aj tvoja večera." pomumlávala som. 

"Jull!" ohriakla ma mama.

"Č-čo?" nechápala Tiff.

"Ale nič. Jull si robí len srandu." hneď zahovorila mama. "Určite si tam nájdeš priateľov." usmiala sa. Tiff napokon spokojne zaliezla dozadu a mama na mňa hneď hodila vražedný pohľad. 

Prevrátila som oči. Neklamala som, vravela som len pravdu. 

Po troch hodinách som konečne vystúpila a hneď si natiahla ruky nakoľko cesta bola naozaj dlhá. Hneď ako som svoje ruky opäť priložila ku telu, zastavil sa mi pohľad na  starom ale pomerne veľkom dome. Vyzeral celkom schátralo ale priznám sa, že som čakala niečo horšie. 

Samotné pozadie bola len hora a široko ďaleko boli len polia ale lesy. 

"Vravela som, od dnes je tvoja najlepšia kamarátka tvoja večera." založila som si ruky na prsiach.

"Prestaň s tým." zabuchla dvere mama a popohnala nás na pozemok. "Nevyzerá to zase tak zle." nakoniec zhodnotila, keď zastavila v strede záhrady. 

Tráva bola asi po členky a a vyzerala celkom dobre. Bola zdravo zelená. Na moje prekvapenie. No čím bližšie sme boli domu, tým horšie začala vyzerať.

"Nespadne nám to v noci na hlavu?" musela som sa spýtať.

"Určite nie, nedávno tu bol kontrolór. Všetko je v poriadku." mávla rukou mama. 

"Hurá! Tak poďme!" zhúkla Tiff a potiahla za ruku aj toho mantáka. Hneď ako stúpila na prvý schodík verandy, prepadla jej noha. Na šťastie ju držal on, takže nespadla a on ju hneď vytiahol a položil vedľa. Ostala však po nej hlboká diera v strede druhého schodu z dvoch.

"Kedy to tu bol?" zhrbila som obočie na mamu, ktorá hneď uhla pohľadom a pobrala sa za dvojicou na verande. Hneď začala oprašovať Tiffanine nohy zatiaľ čo Sebastian ju pozoroval stále držiac Tiffaninu ruku.

Naše pohľady sa po chvíli stretli a ja som odmietala túto vojnu prehrať. Nenasadila som zabijácky pohľad. Proste som ho sledovala a snažila sa zaradiť ten jeho. Ako inak, nečitateľný, neprítomný a ľahostajný pohľad. 

Zaujíma ma, čo mu behá rozumom. 

Blbosť! Nazaujíma ma to!