𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 8

Stále som držala jeho ruku.

Obidvaja sme boli natočení na dokonalý západ, ktorý ma nútil sa pousmiať. Kéžby sme takto mohli zotrvať navždy. Presne takto.

"Evangeline, čo sa deje?" otočil sa na mňa s veľkým otáznikom v očiach. V tých jeho očiach. Koľko dievčat z našej školy sa už v nich stratilo?

"Klamala som ti." povedala som potichu a tiež sa na neho otočila. Hlavu som sklonila na zelenú trávu. Sledovala som svoje bosé nohy, ktoré boli pohltené hustou trávou. Zrazu k nim pribudol ďalší pár bosých nôh.

"To som predsa vedel." ozval sa tichým chrapľavým hlasom. Jeho ruka mi prešla po mojom líci. Ako minule, uchopil do nej moju bradu a moju hlavu si jemne pozdvihol. Dokonale som mu videla do očí.

"Myslela som, že si Melinda vymýšľa. Nechcela som ťa vystrašiť." hovorila som tichšie. Zadržiavala som slzy. Neustále som si musela olizovať pery. V ústach som mala sucho ako na Sahare. Nevedela som, ako pokračovať. "Ale v skutočnosti som to bola ja, kto bol vystrašený. Bála som sa, že je to pravda." priznala som. Pozerala som mu do očí. Mala som to v pláne robiť počas celej pravdy, ktorú som mu už musela povedať.

Odpovede si pýtal očami. jeho stisk na mojej tvári bol stále jemný. Jeho sánka nebola zaťatá. Jeho tvár bola neuveriteľne čistá. Akoby mi spadol priamo z neba.

"Melindin manžel bol ako ty. Mala pravdu. Vraj sem padnete a potom tu chvíľu ste." nadýchla som sa.

"A potom?" musel ma popohnať. Moc mi do reči nebolo.

"Potom sa vrátite." povedala som takmer nečujne. Sklonila som hlavu. Po líci mi stiekla prvá slza. V poslednej dobe som toho toľko naplakala. Ja. Ja som nikdy neplakala. Ničomu to nikdy nepomohlo. Tentoraz to bolo akési oslobodenie pre moju dušu, ktorá už len kričala do tmy. Dúfajúc v čo i len ozvenu. Ale ono sa to nemá, o čo v tej tme odraziť. Ono v tej tme nie je nič.

Jeho ruka zrazu spadlo pozdĺž jeho tela.

Jeho telo sa natočilo na západ slnka.

Nechápala som jeho reakcii. Myslela som, že je to nejaký druh sebavyrovnania. Jeho myseľ spracuváva všetko, čo som mu povedala.

Hľadela som na jeho profil. Mohla som si len domýšľať, čo sa mu honí hlavou.

"Prečo plačeš?" ozval sa zrazu. Bola to len zvedavosť, čo z neho hovorila.

Otočila som sa na západ spolu s ním a sledovala ako slnko mizne poza kopce.

"Nikdy si ma nemala rada. Nemáš dôvod plakať."

"Mám."

Moja odpoveď ho prekvapila. Cukol svojou hlavou na mňa. Nie na dlho, potom sa zase pozeral pred seba.

"Odkedy si mi vstúpil do života." natiahla som ruku pred seba. "Cítim svetlo." pousmiala som sa. "Svetlo na konci môjho tunela." zahryzla som si do pery. "Akoby bolo slnko bližšie ako hocikedy pred tým." prižmúrila som oko a snažila sa prekryť rukou zapadajúce slnko.

"Ale slnko zapadne." stiahol mi ruku a natočil si ma celú na seba. Spojil naše ruky v mojom lone. Preplietol naše prsty. Jeho telo mi zabraňovalo vo výhľade na les. Jeho tvár bola blízko. Príliš blízko. Nevadilo mi to. Páčilo sa mi to. Jeho vlasy ma začínali štekliť na čele. jeho Tvár sa približovala. Jeho nos sa jemne obtrel o ten môj. Jeho oči klipkali len kúsok od mojich. Jeho prekrásne oči. Ktorákoľvek tma by mu bola slabou konkurenciu. Bola to jediná tma, ktorej som sa nebála. "Čo potom?" zamumlal mi do pier.

Bola som jeho. V ten moment som sa mu úplne oddala.

"Potom tu má predsa hviezdy." šepla som mu späť a zavrela oči. On na nič nečakal a jednoducho spojil naše pery.

V mojom bruchu sa rozletel ohňostroj. Jeho pery boli jemnejšie ako tráva, v ktorej sme stáli. Jeho ruky sa pevne splietli s mojimi a ja som ich odmietla pustiť. Nie teraz. Nie dnes. Najradšej už nikdy.