𝓛𝓸𝓼𝓽 𝓫𝓸𝔂

2 5

"Si akási nevyspatá." zamumlala si mama a pozrela na mňa od linky.

Zdvihla som k nej pohľad od mojej rannej ovsenej kaše. 

"To sa ti len zdá." odporovala som, aj keď pravda bola inde. Jasné, že som nevyspatá. Ten hlúpy sen mi dal zabrať. Nemala som najmenšiu šancu zavrieť oči. Rátala som koľko kusov dreva má moja podlaha. Krásnych 124 kusov. 

Prečo sa mi sníval taký debilný sen? Sny som nikdy moc nemávala, a vlastne si ani nepamatám, kedy naposledy. A už vôbec nie so Sebastianom. 

V tom správnom momente dole po schodoch zišiel Sebastian spolu s Tiff. 

Tiff mala macíka po pazuchou a počas cesty si pretierala oči.

Sebastian mal vlasy do každého smeru. Vyzerá, že mal dobrú noc. 

"Dobré ránko!" zahlásila mama a usadila ešte prispatú Tiff ku stolu, kde jej dala pred nos raňajky. 

Sebastian sa usadil ku mne. Začal si naberať šalát,pečivo a ostatné z veľkej misy v strede stola. Bolo to zvláštne. Pozorovať ho, ako sa správa. Viete, ešte pár mesiacov dozadu nedokázal držať ani príbor. A teraz? Teraz je z neho celkom normálny chlapec.

"Ako si sa..." pozrel na mňa zboku a pozastavil sa. "...vyspala?" dodal s úsmevom od ucha k uchu.

"Wow!" žasla mama a pohladila ho po vlasoch. "Vidno veľké pokroky." usmiala sa a stále uhladzovala Sebastianove vlasy. "Som na vás pyšná." vyslala úsmev aj mne.

Slabo som prikývla a pokračovala v raňajkách.

"Neodpovieš?" zdvihol obočie Sebastian.

"Oh, prepáč." pozrela som na neho a naše pohľady sa do seba celkom zaryli. Úplne ma to vytrhlo z mojich myšlienok. Až jeho náhle žmurknutie ma prebralo. "Dobre som sa vyspala." prerušila som okamžite kontakt a položila lyžicu do kaše. "Už musím ísť, mám veľa učenia." postavila som sa a rýchlosťou svetla opustila kuchyňu.

Zabuchla som sa v mojej izbe a okamžite sa zakryla pod perinu. Zaborila som hlavu do vankúša a najhlasnejšie ako to len išlo som do neho zakričala. Viete, niekedy je človek naozaj na dne. Netuší, čo sa deje. Netuší, čo cíti. Netuší, ako ujsť. A tak sa zabuchne do izby a všetko si to konpenzuje na nábytku. Nemám náladu rozbíjať skrine ani nič podobné. Potom by som to musela upratovať.

Zrazu niekto zaklopal na moje dvere. Neisto som dotyčného popohnala nech vstúpi. Posadila som sa a trochu si uhladila vlasy. Bola to mama.

"Melinda prišla. Chcela by sa s tebou porozprávať." usmiala sa mama.

No tá mi teda chýbala!

"Už idem." prevrátila som oči a obišla ju smerom dole. Melinda pila kávu za stolom.

"Dobré ráno." usmiala sa a odpila si.

"Ako pre koho." dala som hlavu nabok. "Čo potrebujete?" zdvihla som obočie.

"Nesúvisí to. Mala si pravdu." usmiala sa.

"Neviem, o čom hovoríte." založila som ruky na prsiach.

"Tie padnuté hviezdy. Nie je to tak. Nesúvisí to. Padnú, potom odídu. Ale vždy tu niekto musí byť. Dokonca sa môžu aj prekrývať. Ale všetci zmiznú." vysvetlila.

"Stále vás to drží." neverila som a posadila sa za stôl.

"To by som sa mala pýtať ja teba." nadvihla kútiky. "Ako sa má Sebatsian?"

"Fajn. Učí sa. Už vie niečo povedať. Dokáže bežne fungovať. Je pripravený na normálny život." kreslila som krúžky prstom na stole. 

Bola ticho. Zdvihla som ku nej pohľad a videla, ako sa slabo usmieva. 

Zdvihla som na ňu nechápavo obočie. 

Očividne sa všetci dobre vyspali. Okrem mňa.

"Neznášala si ho." vysvetlia stále s úsmevom. "Mení sa to." prikývla si nad slovami. "Ale nezabúdaj,..." zvážnela. "Že odíde. Či už sa ti  páči, alebo nie."