Freddyho príbeh 2 (Dokončené)

2.časť - obed

Smutne som pozerala na knihu, ktorá ležala na zemi a mala oškretý roh.
"Mami!" Povedala som nahnevane, zobrala som knihu a oprašovala som ju. "Zničila si moju obľúbenú knihu a tvoju vlastnú!"
"Prepáč," povedala mama rýchlo. "Rozmýšľala som, že by sme mohli ísť dnes do reštaurácie. Nenavarila som a ani nemám chuť variť. Už aj tak je dvanásť hodín, jedli by sme neskoro. Máš nápad, kde by sme mohli ísť?"
Prikývla som a s rozžiarenými očami som ukázala na knihu. Mama sa po nej nervózne pozrela.
"Chceš ísť k Freddymu?" Opýtala sa pošepky a takmer vydesene. "Veď... tam... sú nejaké vraždy, alebo niečo také..."
"Tak prečo si ma potom minulý týždeň pustila na päť nocí?" Opýtala som sa zamračene.
"Lebo si mi nedala na výber,..." ale ďalej nedopovedala.
"Prosím, mami, poďme tam!" Prosila som a kľakla som si na kolená. "Budem dobrá celý týždeň!"
"To by si vlastne mala byť celý rok..." ozvala sa mama. Urobila som psie oči, ktorým nikdy nevie odolať. Vzdychla si a zavolala môjho tata. Začali sa dohadovať, či tam pôjdeme a ja som za maminým chrbtom robila psie oči na tata. Aj on si vzdychol a presvedčil mamu, aby sme tam išli. Vyskočila som, knihu som zobrala so sebou a išla som sa obliecť. O pár minút som už sedela v aute a tešila som sa, kedy stretnem animatronicov.
Zastavili sme pred Freddym a vyskočila som von z auta, ale mama mi zatarasila cestu.
"Neblázni sa tak!" Povedala mi a naklonila hlavu. "A prosím, správaj sa tam slušne. Nebudeš..."
"Môžem ísť objať animatronicov?"
"... nikoho objímať." Dokončila mama podráždene. "O pár sekúnd budeš späť. Nebudeš tam dlho, rozumieš?"
"Samozrejme!" Vykríkla som a rozbehla sa dnu. Vtrhla som tam a pomaly ako slušná dáma som vyšla hore na pódium. Odkašľala som si a objala som Bonnieho.
Bonnie sa musel hýbať tak, ako bol naprogramovaný, ale keď ma videl, tak trochu spomalil. Dovolil mi, aby som ho objala. Potom som priskočila k Chice. Rýchlo som ju objala a ona stratila rovnováhu a padala dozadu. Rýchlo som ju chytila, lebo nemohla ukázať, že nohami nestojí pevne na zemi. Zasmiala sa, ale nenápadne a objala ma tiež. Potom som sa odtiahla a skočila k Freddymu. Trochu spomalil ako Bonnie.
"Mal si pravdu, Freddy." Pošepkala som mu. "Najlepší kamaráti navždy." Freddy si ticho vzdychol. Usmiala som sa a odfrčala som do detského kútika. S Foxym a s Mangle sa nikto nehral. Obidvoch som ich chytila a poriadne vystískala. Potom som ich vrátila naspäť. Po ceste do kuchyne som prešla popri narodeninovom oddelení. Bola tam Marionette a za lanká ju ovládal jeden muž. Zamračila sa na mňa a už sa skoro začala hýbať sama od seba, aby ma dostala, ale muž ňou mykol a ona musela predvádzať nejaký tanec. Zľomyseľne som sa na ňu uškrnula. Má ma tak blízko a nemôže ma zabiť. Nechala som ju tak a vošla som do kuchyne. Pod stolom sedel Spring Trap a pozeral sa do blba. Ako vždy. Objala som ho. Stál pri mne ako bábika bez duše. Ale on taký nebol.
"Nikto tu nie je," povedala som mu, tak zdvihol ruky a objal ma tiež. Chvíľku sme len tak stáli, potom som ho pustila.
"Na svetle si nádherný, Spring Trap," povedala som mu a napravila zlomené uško. "Ukáž sa ľuďom. V noci sa opatrne presuň - a bude."
Zachrčal a ja som odišla. Moji rodičia sedeli pri najbližšom stole k animatronicom. Ostatné už neboli voľné. Sadla som si oproti nim a pozerala som sa, ako hrajú na nástrojoch. Hrali nádherne, ale spievali krajšie. Škoda, že práve nespievali.
Tato si objednal jablkovú štrúdľu, ktorú som ja nechcela už ani vidieť. Mama si kúpila bryndzové halušky. Ja som si dala moje najobľúbenejšie jedlo - hráškovú polievku. Kým sme jedli, stále som sa pozerala na animatronicov. Freddy mi nenápadne zakýval. Ale nie moc nenápadne.
"Komu to asi kýva?" Opýtala sa mama zamyslene. "Alebo nekýval? Alebo... je to tak naprogramované...?"
Nepočúvala som ju. Stále som myslela len na mojich nových kamarátov a nedokázala som ich pustiť z hlavy. Všetci traja mi naraz zakývali. Od dojatia a šťastia som sa rozosmiala.