Freddyho príbeh 2 (Dokončené)

21.časť - všetko sa zomlelo

Prišla som domov. Stihla som sa prezliecť do teplákov a trička a zatvoriť okno. Vtedy prišla mama. Ihneď som si sadla na posteľ a tvárila som sa, že sa nudím.
"Čo si tu zatiaľ robila?" Opýtala sa ma mama.
"Čítala som knihy a počúvala hudbu," povedala som pravdu. Druhú časť som ale vynechala.
"Vieš čo, ruším domáce väzenie." Povedala mama. "A keď už tá reštaurácia patrí tebe, tak do nej môžeš chodievať a aj sa stýkať s tými... robotmi."
Vyskočila som a objala som ju. "Ďakujem mami, to si tá najlepšia mama na svete!" Povedala som. "Môžem ísť do môjho nového majetku prespať?"
"Len aby ti neublížili..." začala mama.
"Animatronici? Nikdy. Veď sa s nimi bavím!"
"Hej, ale tí dvaja. Tá maňuška a..."
"Marionette, mami. A Golden Freddy."
"Tí..."
"Neboj sa," zasmiala som sa. "Sú zavretí zavretí v pivnici. A už sme ich porazili trikrát, plus mínus, čiže som vpoho. Neboj."
"Tak dobre, choď tam prespať!" Usmiala sa mama. Určite bola rada, že mám zase dobrú náladu. Len keby vedela, čo plánujem. Po ceste domov som totiž stihla vymyslieť plán. A nebol príjemný.
Ešte som sa musela pobaliť. Dohodla som sa s mamou, že tam pôjdem na jednu noc.
Tato ma odvezie autom. Objala som mamu na rozlúčku a nechala som sa viezť. V aute som si pripravila plagát s nápisom: som tu na jednu noc. Došli sme do reštaurácie a ukázala som robotom ten plagát. Všetci animatronici v hlave zajasali. Môžu kuť plány, ako poraziť Golden Freddyho a Marionette. Ten plán však už bol. V mojej taške bolo niečo, čo nikto nevedel, že to mám. Keby mi to niekto našiel, pravdepodobne by išli moji rodičia do väzenia. Ale na to teraz nemyslím. Použijeme to na vrahov, a to robia aj iní ľudia, čiže to nie je vôbec zlé.
Rozlúčila som sa aj s tatom a ten ale so mnou ešte chvíľu zostal. Dal si svoju obľbúbenú jablkovú štrúdľu a ja som si objednala len ananásový džús.
Keď tato dojedol, ja už som mala dávno dopité. Opäť som sa s ním rozlúčila a potom odišiel.
Vyletela som hore schodmi a veci som si dala do prázdnej izby. Nemusela som si nič vykladať, bola som tu len na jednu noc. Všetky veci som si nechala v taške a išla som si zobrať kľúč od mojej izby. A niečo mi napadlo. Ja budem musieť zamestnávať strážcu kamier a aj im platiť?
Zakrútila sa mi hlava. To určite nie. Čo mi to len napadlo? Strážcu kamier zamestnávať nebudem, keďže sa tu budeme v noci s väzňami biť. Teraz mám všetko pod kontrolou.
Na nočný stolík som si vyložila mobil, obrázok animatronicov a fotku rodiny. Potom som zas zbehla dolu a dala som si vanilkovú zmrzlinu.
Sadla som si oproti animatronicom a mávala som im s nápisom som tu na jednu noc. Potom som vbehla za oponu.
Foxy tam už nebol. Asi ho premiestnili späť do detského kútika.  Tak som išla do detského kútika. Foxy bol v krabici a nejaké decko s ním mykalo jak divé.
"Čakaj!" Povedala som a kľakla som si k nemu. "Ukážem ti, ako ho vyslobodiť. Môžem?"
Chlapec pustil Foxyho a ja som ho chytila. Pomaly som sa snažila vyslobodiť jeho hák, ktorý sa sekol v medzere v rohu krabice. Po pár sekundách som ho vyslobodila a opatrne podala chlapcovi.
"A teraz naňho dávaj pozor!" Povedala som a postavila som sa. Skontrolovala som Mangle, ale tá bola v pohode. Lenže nemala nohy. Hrali sa s nimi dve dievčatá a jedna sa snažila primontovať ich k Manglinej hlave. Nechala som ich a pobrala som sa späť.
Keď som si sadla k vanilkovej zmrzline, hlásili oznam.
"O desať minút zatvárame reštauráciu. Dokončite prosím všetko, čo práve robíte."
A vážne. Ľudia odchádzali a brali si deti z detského kútika.
Keď všetci odišli, zostala som sama. Pohár zo zmrzliny som položila do kuchyne na drez a potom som zatriasla animatronicmi. Bol to signál, že sa majú zobudiť a že tu nikto nie je.
Zdvihli hlavy a ja som zatiaľ išla po ostatných. Keď boli všetci spolu, sadli sme si do mojej izby a začali sme sa zhovárať.
"Tak čo teraz?" Opýtala sa Chica. "Ako máme teraz poraziť tých dvoch? Veď ich nezastavíme tým, že ich zavrieme do pivnice."
Presne to isté som si povedala aj ja.
"Asi budeme musieť ich tam nechať," povedal Freddy. "Nič iné mi nenapadá."
"Ja mám plán." Povedala som a prudko som sa nadýchla. "Ale môj plán nie je vôbec príjemný. Je to... mučenie."
Animatronici na mňa pozerali ako na svätú. Ja som pokračovala.
"Neviem ale, či im to ublíži. Sú to predsa roboti. Ale môžeme to skúsiť."
"Čo to je?" Bojazlivo sa spýtal Bonnie. "Nie že zapneš nejaký diaľkový ovládač na robotov. To by ublížilo aj nám."
"Nie, žiadny diaľkový ovládač na robotov to nie je. Je to niečo oveľa horšie."
A vytiahla som z tašky paralyzér, ktorý sa nasádzal na hlavu.
"Môžeš sem dať aj milión voltov." Povedala som a paralyzér som držala čo najďalej od seba. "Aj keď je to podľa mňa blbosť. Ak tam dáš milión voltov, exploduje planéta. Ale... čo ty vieš? Stálo to veľa."
"Asi nie je dobré zelektrizovať ich," povedal Foxy. "Sú to roboti. Môže to urobiť skrat v systéme a môže začať horieť."
"Ale pre pokus to stojí!" Povedala Mangle a Freddy zároveň. "Môžeme to skúsiť."
"Je to nutné?" Vykríkol Spring Trap. "Urobili niečo až také strašné, že musia byť takto potrestaní?"
"Viem, že nesieš ťažko stratu tvojho brata," povedal Freddy. "Ale urobil strašnú vec a ty to vieš. Tak musí byť potrestaný."
Spring trap zostal ticho.
"Tak poďme." Zavelila som. "Viem presne, ako to urobíme."
Zišli sme dolu po schodoch. Do pivnice skočili všetci animatronici a chytili jedného väzňa. Golden Freddyho. Marionette tam ešte zavreli.
Už bola pripravená stolička. Golden Freddy si na ňu sadol a zostal tam. Nikto sa ho radšej nedotýkal, lebo toľko voltov by mohlo prejsť aj na ďalšieho.
Položili sme mu na hlavu paralyzér. Vôbec sa nehýbal. Vyzeral, že je so smrťou zmierený.
Už som išla zapnúť paralyzér, keď sa ozval.
"Spring Trap."
Spring Trap sa naňho otočil a oči mal plné sĺz.
"Prepáč. Sklamal som ťa. Nemal som vás nikdy zradiť. Je-je mi to ľúto."
Spring Trap sa rozplakal. Golden Freddy tiež nevyzeral najšťastnejšie.
Ruky sa mi triasli. Gombík, ktorý by mal ukončiť Golden Freddyho život, bol pod mojím palcom. Chvíľu som ešte čakala, ale potom som ovládač hodila na zem
"Nemôžem!" Zakričala som. "Nemôžem zabiť! Ja nemám takú povahu!"
K ovládaču prišiel Freddy. Položil ho na pódium a zakryl si oči. Potom naslepo udrel.
Z paralyzéra šľahali belsky. Golden Freddy spolu so stoličkou sa triasli a syčali. Po pár sekundách zostala opäť tma a paralyzér padol na zem.
Golden Freddy mal vypálené diery namiesto očí a ležal na zemi. Cítila som oheň. Našťastie však nič nehorelo. Až potom som si uvedomila.
Golden Freddy je mŕtvy. Bol odpojený od systému.
Všetci animatronici stáli a boli ticho. Marionette volala jeho meno.
Freddy mal zatvorené oči a triasol sa mu hlas.
"Privezte ďalšieho!" Povedal a prikryl si oči.
Animatronici vyviedli z pivnice Marionette. Keď videla mŕtveho Golden Freddyho, stuhla. Aj keď sa tí dvaja nemali moc v láske, pracovali spolu. A musel to byť šok.
"Kto to urobil?" Preskakoval jej hlas. "Kto ho zabil?"
"Ja." Povedala som. "Tak si na mňa skoč! Môže si za to! Nemali ste vraždiť aj keď..." bolo mi do plaču. "Možno sme to nemali urobiť... ale to čo sme začali, to dokončíme. Sem s ňou."
Marionette zavrčala a vrhla sa na mňa. Chica ju potkla ale ona sa aj tak úporne bránila. Chýbalo pár centimetrov a už by som bola bez tváre.
"Zradkyňa!" Kričala. "Zabila si... vždy chceš zabiť... prečo chceš vždy zabiť môjho šéfa? Čo ťa k tomu sakra ťahá?"
"Nič. Odpor je zbytočný."
Animatronici posadili Marionette na stoličku a dali jej paralyzér na hlavu. Ona si ho však strhla. S ňou to nebude také ľahké.
Rýchlo som zabehla do kuchyne  a potom som prehľadávala všetky izby. V jednej som našla reťaze.
S veľkou ťažkosťou sme priviazali Marionette o stoličku. Už som stískala gombík, keď vyletela zo stoličky priamo na mňa. Bola odo mňa len pár centimetrov, keď vtom sa všetko zomlelo tak rýchlo, že som ani nestihla zareagovať.
Marionette bola len kúsok odo mňa. Všetci ku mne skočili, ale nedobehli. Marionette ma zabila.
Ale... žiadna bolesť neprišla. Pristihla som sa, ako sa krčím sa niečím hnedým.
Zdesene a prekvapene som vykríkla:
"NIE!"
Skôr, ako ku mne Marionette doletela, Freddy predo mňa skočil. A Marionette zabila namiesto mňa neho.
V ruke držala červený káblik, ktorý bol hlavným káblom všetkého. Niečo ako srdce.
Freddy si držal hruď a potom klesol na kolená. Všetci stáli v pomykove.
Freddy otvoril ústa a povedal z posledných síl:
"M-mal som vá-vás všetkých s-strašne rád... nezabud-budnite namňa, keď odídem."
Oči mu zablikali a zhasli. Freddy padol na zem.
Nastalo ticho. Bolo počuť len vzlykanie všetkých robotov. Ja som sa k nim pridala. A potom som sa naštvala.
Schytila som Marionette a sama som ju pripútala o stoličku. Paralyzér som jej švacla na hlavu, až stratila vedomie.
Už som sa neskrývala. S pomäteným rozumom som stlačila gombík na paralyzéri. Svetlo vychádzajúce z toľkých voltov elektriny osvetľovalo steny a vyrábalo strašideľné tiene. Bolo mi to jedno. Páčilo sa mi, ako sa Marionette myká a ako jej oči hasnú. Nie som taká, ale ona si to zaslúžila. Opäť som zacítila oheň.
Marionette bola mŕtva.
Strhla som jej paralyzér z hlavy a potom som to už viac nevydržala. Srdcervúco som sa rozplakala a padla som z pódia. Slzy mi tiekli prúdom. Nebola som sama. Každý animatronic v miestnosti (okrem tých mŕtvych) ľutoval Freddyho smrť. Pozrela som sa na neho.
Ležal na zemi, jeho čierny klobúčik bol odkotúľaný na zemi asi dva metre od neho. Posadila som ho k pódiu a upravila som ho. Jeho prázdne čierne oči hľadeli do prázdna a to ma veľmi rozosmutňovalo. Už nikdy sa neporozprávame... už nikdy ma neobjíme...
Objala som ho, ale on mňa nie. Už nikdy.
Opäť som začala plakať. Tešila som sa, že v pizzerii prespím, ale teraz som si želala, aby som zostala doma. Freddy zommrel kvôli mne.
Nikto s tým nebol spokojný. Mangle to už nevydržala a išla sa napiť. Doniesla aj mne pohár vody. Chica a Bonnie si sadli k Freddymu a ja som im uvoľnila miesto. Tí traja mali k sebe najbližšie, lebo celý život spievali vedľa seba na pódiu. Rozhodla som sa, že sa pôjdem nadýchať čerstvého vzduchu. Keď som ale otvárala vchodové dvere, rozleteli sa a dnu vošli traja ľudia. Dvaja niesli tretieho. Ale to neboli ľudia. Boli to roboti.
Jedna žena, ktorá mala modré vlasy zapnuté v drdole a mala sukňu. Druhý sa veľmi podobal na Mangle. Vyzeral presne tak isto. Tretí bol ten, ktorého niesli. Bol to biely Freddy s fialovými časťami tela. A on... nemal dlaň.
Tá žena a robot podobný Mangle položili bieleho Freddyho na zem.
Pozreli sa na mňa a usmiali sa.
"Neboj sa," povedala tanečnica. Mala stále zatvorené oči a dlhé mihalnice. "Nechceme ti ublížiť. Len hľadáme ruku."
"Ruku?'' Spýtala som sa vyplašene. "Ale my sme tomu onému ruku neodtrhli. Ona tu nie je."
"Samozrejme, že tu nie je!" Zasmiala sa druhá Mangle. "Hľadáme novú. A tá... je úplne ideálna."
Pozerala sa na Freddyho. Skočila som k nemu a rozhodila som rukami.
"Nikdy!" Vykríkla som. "Nikdy neublížite Freddymu!"
"My nechceme ublížiť Freddymu, ty malá!" Zavrčala tanečnica. "My chceme Bonnieho."
"Ballora!" Vykríkla Mangle. "Nevezmeš si Bonnieho, patrí do našej reštaurácie!"
"Nechceme Bonnieho, vy hlupáci!"
"Teraz si to povedala..."
"Nechceme jeho, chceme jeho napodobneninu! Poď sem, Bonnie."
"Nejdem, Ballora." Zamračil sa Bonnie. "Nebudem slúžiť ako ruka Funtime Freddymu."
"Kto? Čo? Kedy? Ako?" Opýtala som sa. "Vy sa poznáte?"
"Samozrejme, že sa poznáme!" Zasmiala sa balerína Ballora. "Poznáme sa dlho. Však, Foxy?"
Foxy k nim podišiel. "Ako skopírujete Bonnieho? Keď už to musí byť, tak dobre. Ale nesmie mu to ublížiť to si zapamätaj!"
"Neublíži mu to!" Povedala Ballora. "Len si ho potrebujeme nasnímať a potom ho vytlačiť v 3D tlačiarni."
"Vy ste blázni."
"Nijak mu to neublíži!"
Bonnie sa zamyslel.
"Moja napodobnenina bude slúžiť ako ruka, hej?"
"Ako maňuška." Povedala druhá Mangle. "Veď poznáš Funtime Freddyho. Zabáva s tým deti."
Bonnie sa teda nechal. Roboti si ho nasnímali a potom odfrčali.
Chvíľu sme tam len tak stáli. Všetko sa mi plietlo v hlave. Noví animatronici, smrť Freddyho, smrť našich nepriateľov...
Prudko som sa otočila. Až teraz mi to došlo. Aká zápletka je teraz? Naši nepriatelia sú porazení a všetko sa skončilo. Teraz budú animatronici len stáť a poslušne spievať?
Vlastne bez Freddyho. Ako vysvetlíme, že Freddy nefunguje? Je len jedno riešenie.
Vzdychla som si a zamkla som reštauráciu.
"Bude pohrab," oznámila som animatronicom. Zajtra bude pohreb."

Ahojte 😀 ako sa vám páčila moja 21. časť? Ja viem, oproti ostatním je trochu dlhá, ale napísala som 2194 slov, za čo som veľmi vďačná. To je môj rekord. 😅 je mi ľúto, ešte viac ako vám, čo sa muselo stať. 😔 ale keby bol príbeh bez smrte, bol by nudný. Aj takéto veci musia byť.😐
Ak tam mám pravopisné chyby, tak sa ospravedlňujem, ale tento predlhý text si kontrolujem až po zverejnení. 😃 takže ešte raz prepáčte za chyby a tešte sa na pokračovanie! 😍😊