Hometown // Joshler ✓

6.

Rovnako, ako celý zvyšok utorkového sedenia, aj to štvrtkové bolo celé iba o  tieňoch. 

Lenže Tyler sa o nich už viac nechcel zhovárať. Nechal si to prejsť hlavou dostatočne na to, aby si uvedomil, že slečna Kerrová ho bude mať s každým jeho ďalším slovom za stále väčšieho blázna. Možno bol naozaj šialený, no pomoc v podobe nových tabletiek, ktoré mu predpísala, sa mu nevidela. Tie, ktoré mu predpísala naposledy spôsobili akurát ešte väčšiu depresiu a úzkosť tak silnú, že si po neho prvý krát prišli tiene. Prestal ich brať, no postavy v tme nikam neodišli. Iba čakali na svoju príležitosť. Odmietal im ju dať. 

Vrátil sa však k myšlienke na vodičák.
Ešte minulú jar mu slečna Kerrová navrhla, aby skúsil so svojou úzkosťou a návalmi paniky bojovať pomocou hudby. Najskôr o tom nechcel ani počuť. Aj keď mal hudbu rád a ako malý chodil na súkromné lekcie klavíra, nápad slečny Kerrovej sa mu zdal absurdný.
Začalo to ako nevinný rozhovor o tom, že konečne pokročil v hre na ukulele, ktoré dostal na narodeniny. Keď priznal, že niektoré  zo svojich myšlienok pretvoril na piesne,  chcela ich počuť. Prehovorila ho. Na ďalšie sedenie si so sebou zobral ukulele a roztraseným hlasom jej zaspieval  niekoľko svojich piesní. Naschvál vybral texty, ktoré písal keď mal dobrú náladu. 
Slečna Kerrová sa však svoj nápad rozhodla dotiahnuť  do úplných extrémov, keď mu navrhla, aby spieval verejne. 
"Nechcem od teba nič veľké Tyler," povedala mu vtedy, "ale tvoj hlas mi naozaj učaroval a myslím, že by som v tom nebola sama. Nenútim ťa urobiť to, ale myslím si, že keby si sa postavil niekam na roh ulice a zanôtil zopár tónov, bola by to pre teba dobrá skúsenosť. Popremýšľaj nad tým,"
Tyler o tom naozaj premýšľal. Nie však tak, ako by si slečna Kerrová priala. Stresoval sa pre myšlienku, že by mal hrať pred cudzími ľuďmi, stresoval sa pre pocit, že nie je dosť dobrý ani v tom, čo ho baví,.. stresoval sa kvôli všetkému. 
Napokon sa aj tak našiel  pri múre banky na druhej strane mesta. Doteraz nevie, ako sa im podarilo presvedčiť ho, no takmer celé prvé dva júnové týždne spieval a hral. Pravdaže mu zakaždým robil spoločnosť niekto z rodiny a on si predstavoval, že sú tam sami. Zvykol si na pocit, že ho okolie ignorovalo a on hral sám pre seba a svojho brata, či mamu, ktorí tam s ním boli najčastejšie. Potom však skončilo dobré obdobie a vlastní démoni ho priviedli na pochyby. Prestal s hraním a už sa k nemu mimo bezpečia vlastnej izby ani nevrátil.

Pozitívne však bolo, že peniaze, ktoré mu občas okoloidúci hodili k nohám a ktoré spočiatku vôbec nechcel, ho teraz čakali spolu s ostatnými úsporami bezpečne uložené v malej truhličke, kde kedysi schovával svoje detské poklady. 

Teraz, keď sedel za písacím stolom a otváral ju, zmocnil sa ho zvláštny pocit očakávania. Ani sám nevedel, s akou sumou má rátať. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď peniaze spočítal a zistil, že si na vodičák nemusí požičiavať od rodičov. Dokonca by mu mali zostať aj nejaké peniaze na benzín a podobné veci. 
Už dlho sa necítil tak, ako v tom momente. Sebavedomý, odhodlaný..šťastný. Aj keď vedel, že to z neho všetko vyprchá v momente, ako príde na krájanie chleba a on bude musieť ísť na kurzy a jazdy, dúfal, že prísľub voľnosti, ktorý mu auto dávalo, ho bude dostatočne motivovať. 
Bankovky starostlivo uložil naspäť a vystrel ramená. Chystal sa dnes urobiť ešte jednu vec - oznámiť to rodičom a spýtať sa otca, či si potom bude môcť zobrať Cadillac.