Hometown // Joshler ✓

7. / Addict with a pen

Tyler kráčal dole schodmi a premýšľal, ako začať.
 Má im najskôr oznámiť, že si chce spraviť vodičák a potom požiadať otca o auto, alebo  sa ho rovno spýtať a na otázku 'načo by mu bolo auto' víťazoslávne odpovedať, že si chce urobiť vodičák? 
Hľadajúc správne slová, najskôr zamieril do kuchyne, aby si ukoristil niečo pod zub. Keď si však pchal balíček dúhových pelendrekov do vrecka mikiny, vyrušil ho zvláštny zvuk. 
Tyler znehybnel a započúval sa. 

Z obývačky sa k nemu niesol tichý rozhovor. To, čo upútalo jeho pozornosť však boli vzlyky, ktorými bol sprevádzaný. 
Zacítil zimomriavky na chrbte a premkol ho nepríjemný pocit. Pomaly prešiel na druhú stranu kuchyne a nastražil uši. 
Hlboký hlas jeho otca upokojoval mamin plač. Tylerov žalúdok sa obrátil naruby. 
Prešiel ešte niekoľko krokov, aby lepšie počul, kým sa pritisol k stene a zatajil dych. 

"Kelly no tak, upokoj sa" 
"Ako odo mňa môžeš chcieť, aby som bola pokojná? Počul si, čo povedala?" mame bolo ledva rozumieť. 
"Možno, že to nie je také zlé, ako sa nám to teraz zdá.."
"Chris počul si ju?!" zvýšila hlas. Vtedy to už vzdal, i otec.
"Áno, počul som ju dobre, ale čo s tým mám podľa teba robiť?"
Tyler sa ešte o kúsok nahol. Len toľko, aby v odraze zrkadla na stene chodby videl obývačku. Jeho mama sedela vo svojom kresle a v ruke zvierala vreckovku, ktorou si podchvíľou utrela tečúce slzy. Otec ju držal okolo ramien. Ani jeden z nich nevenoval pozornosť okoliu.
"Najskôr úzkosť, potom záchvaty paniky..už keď prišla depresia, myslela som si, že to nezvládneme, a teraz toto?," zamrmlala mama zúfalo a opäť si utrela oči. Tylerovi sa zatočila hlava. Hovoria o ňom.
"Dalo sa čakať, že to neskončí iba pri tom," odpovedal jej otec. Tyler zúfalo potreboval vedieť, čo sa deje. 
"Ale toľko sme sa snažili. Tie roky liečby, tie peniaze, čo nás to stálo.. a jeho stav sa napriek tomu len horší," 
Otec mlčal. Tylerove srdce bilo tak nahlas, až sa bál, že ho začujú. Mama len nahlas smrkla a lámavým hlasom sa pokúsila pokračovať. 

"Zlyhala som ako matka, Chris. Môj chlapec.."
"Je chorý na hlavu, áno. To neznamená, že sa máš zblázniť aj ty," vyhŕkol otec a v Tylerovi niečo zamrelo. Vedel, že sa kvôli nemu rodičia trápia. Vedel, že ako syn stojí za nič, no počuť otca, ako o ňom takto hovorí.. počuť matkin zlomený hlas.. cítil, ako sa jeho duša rozbíja na malé črepiny. 
Tiene sa odlepili od stien chodby, no Tyler ich nevnímal. Stál ako prikovaný a ďalej načúval rozhovoru, ktorý ho trhal na kusy. 

"Neviem, čo odo mňa čakáš. Sama si povedala, že nič z toho, čo sme skúsili nezabralo a len sa to horší. Chceš ho snáď dať do ústavu, potom ti bude lepšie?!" 
Mamina ruka sa v momente vymrštila do vzduchu. Otec sa neuhol, ani sa nechytil za líce po tom, ako ho udrela. Bola to drobná žena, sotva mu mohla ublížiť. Obaja zostali nehybne sedieť, len ona stále ticho plakala. Objal ju. Schúlila sa mu v náručí.
"Prepáč," 
"To ty mne prepáč. Nikdy som nevedel zvládať takéto situácie. Prehnal som to, viem. Pravdaže by som nikdy nedovolil, aby sa Tyler ocitol v nejakom všivavom ústave a viem, že ani ty nie. Je to náš syn, nech je aký je. Obaja sme to trochu prehnali. Uvidíš, že zajtra sa na to celé budeš pozerať v inom svetle, oveľa optimistickejšie," pokúšal sa ju utíšiť. 
"Ale paranoja? Možno rozdvojená osobnosť a bohvie čo ešte?" odtiahla sa a pozrela mu do očí. Opäť si utrela slzy. Vreckovku, ktorú zvierala v ruke už mala celkom premočenú. Aj otec si to všimol a obzrel sa po miestnosti, aby jej podal novú. Žiadnu však nenašiel a tak vstal. 
Tyler sa stále tisol k stene a len v poslednom momente ho jeho telo poslúchlo a on sa rýchlo pohol smerom ku kuchyni.
Otec na neho narazil práve, keď sa tváril, že si berie dúhové pelendreky, ktoré celý čas skrýval vo vrecku. 

"Oh, Tyler, vieš, že by si nemal sladké takto na večer," ozval sa, akoby  sa pred chvíľkou nič nestalo. Tyler však v jeho očiach videl, že niečo nie je v poriadku. Dobre vedel čo. On. Silene sa usmial. 
"Dúha je droga," povedal a otec jeho úsmev opätoval. Nastalo ticho. Obaja stáli strnulo, tak trochu v očakávaní. Tyler upieral na otca pohľad a hlavou sa mu hnalo tornádo myšlienok. 
"Čo sa deje, Ty?" uchechtol sa otec na jeho výraze. 
"Ja.. len.." Tyler sa pokúšal rýchlo nájsť niečo, čím by to zahovoril, "chcel som sa ťa spýtať..keby som si spravil vodičák, dovolíš mi zobrať si Cadillac? Aj tak len v garáži zapadá prachom a.. " nervózne habkal.  Otcovi úsmev takmer rozpolil tvár. 
"Pravdaže áno. Vlastne som ti ho chcel dať už dávno, ale nechcel som ťa k tomu vodičáku nútiť. Radi ti ho s mamou zaplatíme, naozaj,"
"Nie.." prerušil ho Tyler, "to nebude treba. Našetril som si," 
Otec sa ešte raz usmial, tentokrát milo, takmer zhovievavo. Tyler to nevnímal, potreboval utiecť od tohto rozhovoru. 
"Dobre oci, ďakujem.. vám obom," zachripel a prešmykol sa popri ňom na schodisko. 

Tiene sa ho pokúšali schytiť, ako so slzami v očiach bežal do svojej izby.