Hometown // Joshler ✓

15.

Niekoľko slnečných lúčov sa nesmelo predieralo pomedzi šedé mračná, ktoré väčšinu roka zahaľovali oblohu. Vzduch bol chladný, no napriek tomu nebola zima. 
Josh cítil zemitú vôňu lesa a jarnej trávy. Bez pohybu hľadel na ich rodné mesto. Okná na domoch odrážali podvečerné slnko a zdalo sa, akoby vyžarovali vlastné svetlo. Trblietali sa v šedej spleti ulíc a ciest. S trochou námahy vedel určiť, kde sa nachádza škola, či jeho dom. Odtiaľto sa mu budovy zdali celkom obyčajné a trocha cudzie. Všetko sa javilo iné. Nikdy si neuvedomil, ako sú niektoré miesta pri sebe blízko, alebo naopak, aká dlhá je vlastne cesta, ktorou chodí na lekcie bubnov. Ťahala a kľukatila sa do diaľky a končila až niekde za kopcom, kam už nedovidel. 
Zhlboka sa nadýchol a vyrovnal chrbát.
Tyler sedel na suchom pni a hľadel na neho. Mlčal. Josh zachytil jeho pohľad a s otázkou v očiach pomaly podišiel o niekoľko krokov bližšie.
"Chodievam sem rád," povedal Tyler zvláštnym tónom, "Neviem, prečo mi napadlo, že by sa ti tu tiež mohlo páčiť. Chcel som sa o ten výhľad s niekým podeliť už dlho, ale nikto mi neprišiel ako správna možnosť." 
Obaja stíchli. Z Tylerovej tváre však ešte stále vyžarovalo akési očakávanie. 
Joshovi chvíľu trvalo, kým spracoval dojmy a uvedomil si, že Tyler mu práve odhalil ďalší malý kúsok seba a čaká, ako naň zareaguje. A on tam len stojí ako trkvas, div, že nemá ústa dokorán.
"Je tu nádherne," povedal a uložil sa na zem, vedľa Tylera. 
Tyler  sa s jeho odpoveďou ako tak uspokojil a obrátil svoju pozornosť na okolie.
"Ďakujem," dodal Josh. Tyler sa usmial a sklonil hlavu. 
"Prídem sem vždy, keď si potrebujem vyčistiť myseľ. Niečo na tomto mieste ma núti premýšľať nad celkom inými vecami, ako keď som tam dole," bradou ukázal na mesto. Josh súhlasne prikývol.
"Všetky vlastné problémy sa zrazu zdajú nepodstatné, akoby ani neboli tvoje." zamrmlal a Tyler na neho pozrel, pričom mierne nadvihol obočie a naklonil hlavu do strany. Na perách mu hral zvláštny úsmev.
"Čo je?" zasmial sa Josh zmätene. Tyler opäť pozrel do zeme, no úsmev z jeho tváre nezmizol.
"Chápeš ma," povedal, takmer len sám pre seba. 
Obaja sa odmlčali a nechali voľný priechod myšlienkam.
Tylerovu pozornosť upútali meniace sa oblaky. Hľadal v nich známe tvary a želal si, aby sa ich mohol dotknúť. A aby boli také, ako si vždy predstavoval. Nie len čiastočky vody, ale páperovo mäkké chumáče vaty, v ktorých by dokázal zaspať bez toho, aby ho predtým trýznila vlastná hlava. Kiežby.
Josh pozoroval autá pohybujúce sa po cestách, a premýšľal nad ľuďmi, ktorí v nich sedeli. Odkiaľ prichádzajú, kam smerujú, prečo? O čom by sa s nimi rozprával, keby tam teraz sedel s nimi? Pravdepodobne o ničom, len by mlčal a hľadel z okna na krajinu mihajúcu sa okolo nich. A chcel by byť niekde inde. Na mieste, ako je toto. Kde má mlčanie celkom iný význam.

"Keď si tu sám," ozval sa po chvíli Josh, "nedoľahnú na teba predsa len aj veci ..hm.. zo súkromného života? Teda ak rozumieš, ako to myslím," 
Tyler sa smutne pousmial.
"Pravdaže áno, občas sa to stane. Hlavne keď tu strávim priveľa času," odvetil mu. Josh naňho pozrel.
"A je to horšie?" spýtal sa. Tyler chvíľu mlčal, no nezdalo sa, že by musel nad odpoveďou premýšľať. Možno len chcel svojim slovám dodať iný význam.
"Nie. Nie, pretože vtedy len nechám vietor ticho vanúť,"