Tyler sedel za volantom a cítil sa nanajvýš nesvoj.
Pravdaže už šoféroval, jeho otec ho do tajov riadenia vozidla zasvätil už dávno. Boli to však len krátke večerné jazdy okolo bloku, keď bolo riziko autonehody, alebo problému so zákonom najnižšie. Prvý raz ho pustil za volant na jeho pätnáste narodeniny. Cestou do školy zabočil na bývalé letisko, ktoré v tej dobe používali ako cvičisko aj niektoré autoškoly. Dorazili na miesto a otec si odopol bezpečnostný pás.
"Tak, Ty, dostaň nás na druhú stranu," žmurkol naňho. V Tylerovi sa prekvapenie miešalo s neistotou a nadšením. Roztrasene si presadol. Otec sa na sedadle spolujazdca usmieval od ucha k uchu. A to aj keď mu skapal motor. Zavadil o niekoľko kužeľov a pri brzdení autom prudko cuklo, svoju úlohu si však splnil. Bohvie kto pociťovať väčšiu hrdosť, či otec, alebo syn.Tyler naštartoval. Inštruktorov hlas ho pokojne navigoval, aj keď si dobre pamätal, čo má robiť. Zaradil jednotku a pomaly púšťajúc spojku pridával plyn. Auto sa voľky nevoľky rozbehlo. Inštruktor zamrmlal pochvalu a Tyler sa konečne trochu upokojil. Pôjde to.
***
"Aká bola prvá jazda?" Josh sedel na múriku a hompáľal nohami. Čakal tam na neho už pár minút.
"Nikoho som nezrazil," pokrčil Tyler ramenami. V ruke sa mu zjavil balík pelendrekov.
"Dáš si?" ponúkol ho. Josh zoskočil z múru a jeden si zobral.
"Ješ aj niečo iné?" spýtal sa s plnými ústami. Tyler sa zasmial.
"Občas si kúpim kyslé dážďovky," odvetil, "lebo život nie je vždy len sladký."
"Cukríkové metafory.." Josh pokrútil hlavou, "to už je celkom iný level." Obaja sa uškrnuli.
"Mama myslím robila kuracinu," nadhodil Josh. Tyler vystrúhal uznanlivú grimasu.
To, že dnešok strávia u Josha bol vlastne jeho nápad. Ponúkol sa, že mu pomôže s esejou a keďže vonku bolo sychravo a Joshov dom bol po ceste z autoškoly bližšie, nebolo čo riešiť. Podľa Joshovej nadšenej reakcie usúdil, že je to v poriadku.
Napriek tomu mal zvláštny pocit.
V prvom rade to bola nervozita. Vedel, že jeho mama a súrodenci budú už o tomto čase doma a to znamenalo, že sa pravdepodobne nevyhne zoznamovaniu, s ktorým prichádzalo jeho trápne zajakávanie a podávanie rúk. A on nemal rád dotyky.
Navyše mal pocit, že bude svojou návštevou zasahovať do Joshovho súkromia. To však správne vyhodnotil ako paranoju a prinútil sa na to viac nemyslieť. Hlodavý pocit, že jeho prítomnosť bude napriek tomu niekým nechcená však pretrval.
Teda až do momentu, keď Joshova mama otvorila dvere."Vravel som ti, že si neberiem kľúče," trochu vyčítavo poznamenal Josh, keď okolo nej prechádzal a posunkom Tylerovi naznačil, aby ho nasledoval. Chcel ho predstaviť, no hurikán v podobe nadšeného rodiča žiadne predstavovačky nepotreboval.
"Ty musíš byť Tyler!" zvolala radostne, "Vitaj u nás, Josh mi o tebe veľa rozprával. Teda vlastne nie, povedal mi len 'Dnes príde Tyler' a považoval to za vybavené," vyčítavo pozrela na svojho syna, imitujúc jeho hlas.
"Takže mi o sebe budeš musieť niečo prezradiť sám," zašvitorila, pričom jednu ruku natiahla k jeho ramenu, aby ho postrčila dnu. Nedotkla sa ho však priamo, akoby vedela, že sa mu to nebude páčiť. Tyler sa na ňu nesmelo usmial a vošiel. Nasledujúc Joshov príklad sa vyzul a topánky odložil bokom. Doplo mu, že ju vlastne ani nestihol pozdraviť. Teraz už na to bolo prineskoro. Na sekundu si pomyslel, či jej preto nebude pripadať neslušný, no pravda bola, že mu vlastne ani na zdvorilosti nedala priestor. Veď aj teraz neustále rozprávala.
Tyler prekonal prvotný šok z jej uvítania práve včas na to, aby zachytil: "Hovor mi ako chceš. Pokojne aj krstným menom, aspoň si budem pripadať mladšie. Som Laura ."
Táto zvláštna, hyperaktívna žena mu stihla prirásť k srdcu ešte rýchlejšie, ako jej syn.
Už vopred sa rozhodol, že sa akémukoľvek oslovovaniu pokúsi vyvarovať. Radšej bude vety začínať bez toho, bolo by mu to hlúpe.
Napriek tomu sa doširoka usmial a sám od seba, celkom dobrovoľne a automaticky, jej podal ruku.
YOU ARE READING
Hometown // Joshler ✓
FanfictionBest #30 in fanfiction _______ Každý máme svoje tiene. Kto by si však myslel, že sú tie prízraky skutočné? V Tylerovej duši už dávno nehorí oheň, ako kedysi. Cíti sa byť prázdny. Jeho temné myšlienky začínajú mať hmotnú formu a vlastný tieň sa...