Hometown // Joshler ✓

23. // Glowing eyes

Pouličné lampy sa so žmurkaním začali rozsvecovať, akoby sa preberali zo spánku. Tyler spomalil. Nechal večerný vzduch, aby mu zaplnil pľúca v nádeji, že sa jeho rozbúrená myseľ upokojí. Očami blúdil po okolí, kontrolujúc večerné tiene. Zo zapadnutých uličiek sa vynárali mihotavé postavy. Tyler opäť pridal do kroku. 
Mobil vo vrecku tmavých džínsov opäť ticho vybroval. Josh sa mu pokúšal dovolať od momentu, čo od neho ušiel. Tyler vedel, že to nemal urobiť. Uvedomoval si, ako veľmi Josha svojim správaním vystrašil, no nemohol si pomôcť. Niečo ho nútilo odísť a on tomu nedokázal odolávať. Trápil ho pocit viny, ktorý zo šera blížiacej sa noci vyvolával stále ďalšie a ďalšie postavy. Tyler ich cítil všade navôkol. 
Bolo len jedno miesto, kde sa im mohol ubrániť a nebol to jeho domov. Predstavil si monotónny zvuk stropného ventilátora vo svojej izbe a už len pri pomyslení naň vedel, že sa dnes večer nechce vrátiť. Predstavil si svoje ruky bez pohybu. Nepíšuce, nehrajúce, netvoriace. Predstavil si svoju izbu, príliš temnú na to, aby v nej mohol zostať. Vedel, že nedokáže stráviť ďalší večer zožieraním sa pre pocit, že jeho život nič nenapĺňa. Dnes večer potreboval byť inde. 
Vlastné myšlienky ho nútili kráčať stále rýchlejšie a rýchlejšie, ani si neuvedomil, kedy sa rozbehol. Až keď terén začal stúpať a on nestačil s dychom, opäť sa prinútil upokojiť splašené srdce. Slnko zapadlo a temnoty pribúdalo. Nebyť žiariacich očí, čakajúcich naňho v tme, takmer by nevedel, kam kráčať. Pouličné lampy vystriedali stromy a čoskoro mu na cestu svietili len mesiac a hviezdy. 
Tieň s červenými očami kráčal len kúsok za ním, teraz už takmer vyšší od neho. Ako sa blížil k rozhľadni, uvedomil si, že šum vetra v korunách stromov nie je to jediné, čo počuje. Siluety v tme si šepkali. Bol to zhluk nezrozumiteľných slov, z ktorého mrazilo. S každým ďalším krokom sa k nemu pridávali ďalšie a ďalšie hlasy, hovoriace čoraz hlasnejšie. 
Tyler rozpoznal niekoľko slov a po chrbte mu prebehli zimomriavky. Blížil sa k rázcestiu. Jeho tieň mu zastal cestu. 
Tyler prekvapene strnul, hľadiac do červených očí. Uprene ho pozorovali, zavŕtali sa doňho tak, že Tyler takmer mohol cítiť, ako ho spaľujú. Vzrastajúci šepot tieňov zrazu stíchol. Teraz tam boli len oni dvaja. 
Tyler sa chvel, no sám nedokázal určiť, či zimou, alebo strachom. 
Tieň sa pomaly usmial, vyceriac krivé, špicaté zuby.
Čo si myslíš?  ozvalo sa bez toho, aby tieň pohol perami.  Tylera pri škripotavom zvuku jeho hlasu mimovoľne striaslo. Tu nie je v bezpečí, musí pokračovať.
"Čo je teba do toho?" osopil sa naňho. Vedel, že sa musí dostať na rozhľadňu skôr, než ho tieň začne nahovárať na veci, ktoré nechce urobiť. S hlbokým nádychom vykročil priamo cezeň. Celé telo akoby mu v tom momente stŕplo. Pocítil mravčenie v končatinách, no premohol sa a trucovite kráčal ďalej na čistinu. 
Zaujíma ma, čo si myslíš. 
Tieň sa odhodlane plazil za ním. Lesom sa opäť ozval šum slov, silnejúci, naliehavejší, zreteľnejší. Doliehal k nemu z každej strany, narážal do stien jeho lebky a ozýval sa mu v hlave. 
Tyler si zakryl uši a rozbehol sa. Z úst sa mu vydral zúfalý výkrik. 
Niekoľko metrov pred sebou nejasne zbadal svetlá mesta, východ na čistinu. Cestu k nemu lemovali desiatky svietiacich očí. Tyler pevne zatvoril oči a poslepiačky prekonal posledné metre. 
Tesne pred tým, než sa zvalil do vlhkej trávy, v hlave mu zaznel zaliečavý hlas červenookého tieňa.  Tyler dopadol na kolená a rozplakal sa.