Hometown // Joshler ✓

30. / Stressed out

Zo školy prišiel skoro. Nemal sa kde cestou zdržať. Ani s kým. Joshovi sa neozval, nenabral odvahu. I keď v mysli prevaľoval tisícky kombinácií, tie správne slová nenašiel. Rozhodol sa počkať na poslednú možnú chvíľku, do nedeľného sedenia, pretože vtedy sa mu nevyhne.
Pretože nedele sú tie dni, keď všetko končí.
Mamu našiel sedieť v kuchyni, triedila nejaké papiere do práce. Stôl bol zaplnený všakovakými dokladmi a potvrdeniami, kancelárskymi pomôckami a zakladačmi. Rádio ticho ševelilo a vzduchom sa niesla silná aróma tureckej kávy.
Zložil si batoh pri schodoch a potichu vošiel, usadiac sa na stoličku oproti nej.
Vľúdne ju pozdravil a ona ho rovnako vľúdne privítala. Na chvíľku vzhliadla od papierov, aby sa ho spýtala ako bolo v škole. Potom sa však opäť vrátila k práci. Tylerovi to nevadilo. Rád sa ponoril do jej tichej spoločnosti, občasne prerušovanej tlmeným hmkaním do tónov rádia. Pripomenulo mu to detské časy, keď ho s rovnakým tichým spevom ukladala do postele. Cnelo sa mu.
Obzeral si kuchyňu, akoby ju videl po prvý raz. Aspoň jemu to tak pripadalo. Všetky tie magnetky na chladničke, pripomínajúce dávne výlety, kalendár na stene, ktorý stále ukazoval minulý mesiac, fľaky na kuchynskej linke. To všetko mu zrazu pripadalo dôležité. Nesmel sa na to však ďalej viazať.
Vstal, zasunul za sebou stoličku a potichu odišiel. Zastavil sa v obývačke, kde otec sledoval box. Pozrel si s ním niekoľko kôl, kým mu on rozprával o budúcnosti. O chvíľu vychodí školu, bude sa musieť  prebrať, postaviť  na nohy, nájsť si prácu. Otec o týchto veciach hovoril často, dúfal, že nimi Tylera motivuje, pripraví na to, čo ho v živote čaká.
Keď však Tyler odchádzal z obývačky, cítil sa, akoby to bol on, kto vstúpil do ringu a po piatom kole ledva stál na nohách.

Na vrchu schodiska zaváhal, než zaklopal na Zackove dvere.
Hral nejakú hru, v jednom z Tylerových starých tričiek. Hrbil sa pri tom, za čo mu mama vždy nadávala. Svetlo obrazovky skresľovalo jeho črty a Tyler si uvedomil, ako veľmi sa na seba ponášajú. Nie len výzorom. Vyrástli spolu, mali nie len rovnaké oblečenie a líniu nosa, bolo v tom viac. Zdieľali toľko spomienok na túlanie sa po okolí, spoločné hry na pirátov, stavanie bunkrov, domov na stromoch a rakiet z Lega. Želal si teraz do jednej z nich nasadnúť a odletieť niekam ďaleko, ako to kedysi dokázali predstierať, no nešlo to. Namiesto toho sa teda pridal k nemu, dvaja zhrbení chalani hrajúci hry, jedna krv.
Než zašiel za Madison, prezliekol sa a z tajných zásob v šuflíku písacieho stola zobral pistáciovú čokoládu. Nepoznal iné dievča, ktoré by milovalo hocičo pistáciové viac, než jeho sestra.
Zaklopal dva krát a potom ešte raz, ako to robil vždy a ona hneď vedela, že je to on. Očividne prišiel práve včas, aby jej vylepšil pokazenú náladu čokoládou a pomohol s algebrou. Sedeli spolu na posteli a on podchvíľou pohľadom zablúdil na stenu oblepenú fotografiami. Madison neustále rozprávala o škole, chalanoch a seriáloch a jej hlas ho úspešne vracal späť do reality. No nie do tej jeho a za to bol rád.

Keď sa vrátil do svojej izby, mal po dlhej dobe chuť tvoriť. Vzal notes, pero a napísal krátku pieseň. Pieseň o tom, aké je ťažké dostať zo seba správne slová, aké je ťažké dospievať a ako rád by sa vrátil do tých starých dobrých čias, keď bol dieťa a všetko mu pripadalo jednoduchšie. Pretože teraz je príliš neistý, vystresovaný a tá rozmazaná tvár čo v ňom sídli sa príliš zaujíma o názory ostatných.
Vedel, že melódiu k nej už pravdepodobne nikdy nezloží.