Tajomná - démon

4. KAPITOLA

Aylonwir,
Väznica Thár,
koniec leta, 6453

„Vstávajte!" zahučal vojak, keď prechádzal cez uličku pomedzi miestnosti, v ktorých spávali väzni. Vtom buchol svojou palicou do jedných mreží a chcel prejsť okolo bez povšimnutia. No, vtom sa vrátil späť a všimol si ako na posteli niekto leží bez pohnutia. Pomaly vytiahol kľúče a jedným z nich otvoril mreže. Potichu vošiel dnu. Na posteli sa nik nepohol, no i tak to vyzeralo akoby tam niekto bol. Vojak chytil do ruky ešte pevnejšie palicu.
Priblížil sa ešte bližšie ku železnej posteli a strhol z nej prikrývku. Na jeho zdesenie tam nik nebol.
Zrazu začula zvonenie. Alarm! Musela byť rýchlejšia. Nechcela tu ostať už ani minútu. Už sa jej muselo podariť odtiaľto ujsť. Skúšala to asi pätnásťkrát, no vždy ju chytili. Bola tu len dva roky, ale je to prišlo dlhšie. Keď počúvala hovoriť tých, ktorí tu boli už vyše dvadsiatich rokov ako sa mali, keď tu neboli ani postele a ani ich nikto z ich známych nemohol prísť pozrieť.
Ona už žiadnych známych ani rodinu nemala. Tak prečo potom teda utekala? Pretože to, čo tu zažívala každý deň bolo čisté peklo.
Bytosti z väzenia hnali von vojaci. Museli zistiť kto utiekol. A bola to ona. Nemala už veľa času.
Vyšla zo svojho úkrytu. Bolo len ráno, no na oblohe sa už zbierali mraky a každú chvíľu malo pršať. Rozhliadla sa dookola či ju niekto náhodou nevidí. Nikoho však nevidela. Rýchlo sa rozbehla cez suchú popraskanú zem smerom ku obrovskému múru.
Keď k nemu dobehla pritisla sa naň. So svojím potrhaným oblečením dokonale splývala s múrom. Dnes sa rozhodla, že sa von prepašuje. Vedela, že ak ju vojaci chytia nemôžu ju zabiť, to bol rozkaz od kráľa. Tu sa nachádzali zločinci, ktorí nemali byť popravení, mali tu umrieť normálne na starobu alebo na nejakú chorobu.
Každým krokom sa približovala ku východu, ku ktorému viedla široká cesta. Stáli tam piati vojaci. Nemala síce zbraň, no spoliehala sa na svoju elfskú rýchlosť a obratnosť.
Piati vojaci, ktorí tam len tak stáli a dívali sa na bytosti, ktoré sa von dávali do radu, si nevšimli, že ona okolo nich prešla bez povšimnutia. Dostala sa pod múr. Od vonkajšieho sveta, ktorý sa nachádzal za týmto múrom, ju delilo len pár krokov a vojaci. Vojaci, ktorí sa vyrútili z nejakých bočných dverí. Ako mohla byť tak nepozorná!
Vojaci ju obkľúčili z každej strany a namierili na ňu svoje meče. Povzdychla si. Už zas ju chytili!
„Na kolená a ruky za chrbát!" rozkázal jeden z vojakov. Prevrátila očami a kľakla si na zem. Ruky si dala za chrbát a vojak jej ich zozadu zviazal. Potom ju dvaja vojaci chytili z dvoch strán a viedli ju preč odtiaľ.
Vojaci ju viedli pomedzi bytosti, ktoré stáli nastúpené v piatich radoch po desať. Vedela, že sa len chcú pochváliť, že ju chytili. No, bytosti však nezaujímali vojaci. Obdivovali ju. Obdivovali ju kvôli tomu, že to nevzdáva, i keď vedela, čo ju teraz bude čakať.
Vojaci spolu s ňou vošli do jednej miestnosti. Vedela, čo sa teraz bude diať. Zbičujú ju a potom ju pokojne pošlú na raňajky, akoby sa nič nedialo.
Jeden vojak vzal do ruky obrovský čierny bič. neunúval sa ani ju vyzliecť. Ona tam len tak kľačala a čakala. Čakala na tú bolesť.
Vtom sa bič dotkol jej chrbta. Bola to neznesiteľná bolesť. Zaťala zuby a znova a znova cítila tú istú bolesť, no čím ďalej tým väčšiu...

Aylonwir,
Väznica Thár,
koniec leta, 6453

Lyria vošla do jedálne, kde všetci raňajkovali. Bola unavená. Nemalo to význam, čo sa dnes stalo. Nechápala prečo to spravila.
Porozhliadla sa dookola chladnej miestnosti. Bolo tam asi desať drevených stolov a za každým niekto sedel.
Lyria podišla k jednému stolu, kde sedeli štyria muži. Lyria im kývla. Iba pred nedávnom si uvedomila, že je jediné dievča a elfka, ktorá je tu zavretá.
„Ja ťa vážne nechápem. Ako môžeš byť taká tvrdohlavá a nedokážeš sa stotožniť s tým, že sa odtiaľto nedostaneš," povedal muž menom Ruxandios, ale jednoducho ho volali Rux. Lyria si k nim prisadla.
„Ja tu nechcem ostať ani minútu," odvetila chladno.
„Ja som tu už päť rokov a nesťažujem si," odvetil tentoraz Cir. Cir bol trpaslík. Veľmi nezvyčajný trpaslík, pretože nemal fúzy. Vyzeral tak vtipne, no on si ich holil každý týždeň. Nepovažoval sa za trpaslíka. Do Tháru sa dostal tak, že zabil svoju rodinu. Bol taký divný, no Lyria to neriešila.
„Hlavne, že žijem, nie?" Zasmial sa Palu. Palu bol veľmi vysoký chlap. Lyria nevedela, čo bol zač, no človek to určite nebol. Bol mladý, no aj tak starší od Lyrie. Jeho zase zatkli za to, že podpaľoval dediny. Áno, bol to úžasný zvyk, kým však nezabil celú dedinu.
„Radšej by som zomrela, akoby som tu mala trčať ešte dlhšie," zavrčala. Rux sa zasmial a odpil si z dreveného pohára.
„Čo je s Erinom?" Opýtala sa po chvíli, keď si všimla, že je otočený k nim chrbtom. Cir pokrčil plecami.
„Od rána k nám neprehovoril," odvetil. Lyrii Erin pripomínal niečím Nissira. Takisto ako Nissir aj Erin nemal žiadne vlasy a tiež prehovoril len zriedka.
Zrazu sa Erin postavil a všetci ho upriamene sledovali. Erin zastal pred Lyriiou a dal si dole tričko a tak odhalil svoje vypracované telo. Potom sa k nej otočil chrbtom a Lyria nemohla uveriť vlastným očiam. Erin mal na chrbte rany od biča. Lyria to nechápala. Dotkla sa zozadu svojho chrbta a zrazu akoby bolesť odišla. Zmätene sa pozrela na Erina. Došlo jej to. Erin zobral jej bolesť na seba. Nebol síce mág, ale bol vlkodlak. Dokázal to úplne ľahko. Preto Lyria bola úplne v poriadku, keď odišla z tej týracej miestnosti.
Erin si dal znovu svoje dotrhané tričko na seba a sadol si vedľa Lyrie.
„Vďaka," povedala Lyria s úsmevom a zadívala sa Erinovi do jeho vlčích očí. Erin bol úplne ako vlk či pes. Najhoršie to s Erinom bolo však za úplnku. Vtedy sa chtiac nechtiac menil na to, čo bolo v jeho vnútri.
Tí traja mlčali akoby vôbec nevedeli, čo sa práve stalo. Lyria sa zasmiala a len mávla rukou. Cir s Paluom si sadli oproti nim trom.
„Vieš, čo? Nabudúce sa i to podarí," povedal s úsmevom Rux.
„Skúsiš utiecť ešte raz a ja ti už nepomôžem," zavrčal Erin. „Už desať rokov odtiaľto nik utiecť nechcel. musíš byť výnimka?" Dodal.
„Ale ja tu ostať ani náhodou nechcem. Nenávidím to tu," odvetila Lyria a pokrútila očami.
„Tak sa s tým zmier. Odtiaľto nikdy neodídeš. Jedine ak by ti zachránil sám kráľ, ale to sa nestane. Nikdy sa to nestalo," povedal tentoraz Cir. Lyria pokrčila plecami.
„Tomu neverím ani ja. Raz som okradla jeho syna a takmer ho zabila," zasmiala sa. Palu na ňu vyvalil oči.
„To vážne?" Opýtal sa neveriaco. Lyria prikývla a zasmiala sa pri predstave na to, čo sa jej s Mistle v ten deň prihodilo. Zrazu si Lyria spomenula na Nildor. rýchlo potriasla hlavou, aby sa týchto myšlienok zbavila.
Cir s Ruxom sa začali smiať.
„Ale mala si vidieť výrazy ostatných našich spolutrpiacich, keď ťa vojaci viedli. akoby si si z nich robila srandu. nemohli uveriť, že už šesťnástykrát sa snažíš utiecť. Ty to nevzdáš, však?" Povedal Rux. Lyria pokrútila hlavou. Nikdy to nevzdá, proste radšej zomrie akoby tu mala žiť navždy. Ako môžu byť všetci takí pokojní?
„Chcem ísť domov," povedala a ani si to neuvedomila.
„Domov?" Opýtal sa zmätene Palu. Lyria sa zrazu spamätala.
„Prepáčte. Ja vlastne..." Povedala a takmer jej slzy vhŕkli do očí. Nie! Lyria si povedal, že už nikdy nebude plakať.
„Nemáš domov," dokončil za ňu Erin. Lyria neodpovedala. Mal pravdu. Nemala už žiadny domov. Žiadnu rodinu. Bola sama, tu v tejto diere. Tu medzi zločincami ani nevedela komu má veriť. Znova bola na začiatku sama...
Znova zazvonil nejaký zvonec a všetci sa museli dostať von z jedálne. Teraz nasledovalo umývanie. Lyria bola dievča, preto mala sprchy oddelené.
Keď vošla do miestnosti zamkla za sebou dvere, aby jej tam nikto nevošiel. V strede sa nachádzala veľká diera, kde bola čistá voda. V tejto miestnosti neboli okná, aby náhodou neutiekla. Všade na stenách boli zavesené fakle a oheň osvetľoval tmavú miestnosť.
Lyria sa vyzliekla zo svojho tmavého väzenského oblečenia a vošla do takzvanej vane. Bola vďačná aspoň za tú ako tak teplú vodu. posadila sa na dno tak, že jej hlava vytŕčala nad vodou. Vlasy mala zopnuté v drdole. Ako dlho sa už nekúpala? Bolo to približne pred týždňom.
Zavrela oči. Tu sa mohla vyplakať, pretože tu nik okrem nej nebol. No, i keď si sľúbila, že plakať nebude slzy jej okamžite vhŕkli do očí a ona to nedokázala zastaviť. V hlave sa jej odohrával celý ten život, ktorý prežila s Nildor. Bolo to krásnych deväť rokov. Nikdy nezabudne na tie chvíle strávené pri ohni, keď si hovorili, čo za deň zažili. Nezabudne na to, ako sa vždy túlila ku Kaylieghovi. Nezabudne na to, čo k nemu cítila. Nezabudne na Weldu, ktorá jej vo všetkom pomáhala a ani na Giselhera, i keď si celkom nerozumeli. Nezabudne na Nissira a Reef. Nikdy! Nikdy. Nikdy...
Čo sa však stalo predtým, ako ich stretla? Lyria tomu stále nerozumela. Ako mohla stratiť pamäť? Kto vlastne je? Alebo skôr bola? A kto je vlastne teraz? Bolo jej to jasné. Bola len obyčajná zlodejka a vrahyňa, ktorá zabudla na svoju minulosť, no ľudia na ňu nezabudli a pripomínali jej ju tým, že ich len videla. To jej úplne stačilo. Nenávidela ich všetkých. To oni za to mohli!
Ale čo tí elfovia? Možno už z Aylonwiru odišli. Aj oni môžu za smrť jej najbližších! Odkiaľ však toho elfa poznala? Možno ho kedysi niekde stretla, no na nič si nespomínala. Čo sa jej to vlastne len stalo?
Mala vlastne ešte na tomto svete nejaké poslanie? Alebo sa s ňou len svet zahráva a dáva jej príučku za to všetko, čo spravila? Dával jej jasne najavo, že je zlá a že medzi dobrých nepatrí. Tak potom kde patrí? Kde je jej miesto? Všetko bola len hra? Áno, celý život je len hra bohov. Oni si určujú ako to bude ďalej pokračovať, ona nad tým nemá žiadnu moc. No môže bohov oklamať a to tak, že túto hru hrať ďalej nebude. Túto hru okamžite skončí...