Tajomná - démon

14. KAPITOLA

Aylonwir,
Ragnar – Ragnarský zámok,
jeseň, 6453

Kde to som?" opýtala sa Lyria
„Ty si na nič nepamätáš?" opýtala sa Rodlin. Lyria pokrútila hlavou. Lyria ležala v posteli a vedľa nej sedela Rodlin
„Si vo svojej izbe," odvetila nakoniec Rodlin.
„Vo svojej izbe? Toto nie je moja izba," povedala Lyria. Rodlin sa na ňu zamračila.
„Čo všetko si nepamätáš?" opýtala sa Rodlin zmätene.
„Posledné na čo si spomínam bolo, ako som sedela na tráve a pri mne si bola ty. Kto vlastne si?" opýtala sa Lyria zmätene.
„Lyria, veď to som ja Rodlin," povedala Rodlin.
„Lyria? Ja nie som Lyria," povedala. Rodlin sa na ňu zmätene pozrela.
„A kto potom si?" opýtala sa pošepky.
„Ja som Andora."

Aylonwir,
Ragnar – Ragnarský zámok,
jeseň, 6453

Osoba na ňu zmätene pozerala.
„Už mi odpovieš na moju otázku?" povedala po chvíli Andora a nechápavo sa pozrela na osobu, ktorá sedela pri nej.
„Ja som Rodlin," povedala osoba.
„Aha! Už si spomínam. Ty si tá upírka," bolo všetko, čo povedala. Na viac si nespomínala.
„To je všetko, čo o mne vieš?" položila jej Rodlin znova otázku. Andora len nechápavo prikývla.
„Vážne nevieš nič viac?" opýtala sa Rodlin znova akoby jej neverila.
„Prosím, povieš kde som a čo tu robím?" navrhla jej Andora . Rodlin sa na ňu zmätene pozrela.
„Nachádzaš sa v zemi Aylonwir. Presnejšie si v meste Ragnar. Si tu preto, lebo... ako to len povedať. Bojuješ o svoj život," odvetila Rodlin. Andora sa na ňu spýtavo pozrela.
„Neviem ti to povedať lepšie. Som tu len chvíľu. Možno ti o tom povie viac tvoj priateľ Tourion..."
„Tourion je tu?" opýtala sa. Rodlin prikývla.

Andora prechádzala lesom. Nevedela, kde sa nachádza. Sunduril ju tu musela preniesť. Bola zima a Andora ničomu nerozumela. Jediné, čo vedela, že bola zima. Sneh padal z neba. Našťastie mala plášť, ktorý ukradla nejakému kupcovi. Musela nájsť svojich priateľov.
Po dlhšom putovaní narazila na jednu skupinu. Nemali meno a ani neboli na tom najlepšie. V meste Ragnar im hrozila smrť, ale ona ich jednoducho zachránila. Všetci boli z tejto skupiny veľmi poranení a tak ich Andora odviedla do jedného domčeka neďaleko Ragnaru. Bolo to zvláštne stretnúť takú skupinu. Páčili sa jej i keď to boli zlodeji.
Lyria založila v malom krbe oheň, aby bolo v chladnej miestnosti teplejšie, keďže von zúrila zimná búrka.
„Kde to vlastne sme?" opýtala sa postava, ktorá k nej akurát podišla a pozrela sa na svojich priateľov, ktorí ležali na posteliach. Andora si sadla na stoličku a naznačila jej, aby sa posadila oproti nej.
„Sme za hradbami Ragnaru. Sme tu v bezpečí. Nikto tu už nežije," odvetila.
„Kto si?" opýtala sa neznáma elfka. Andora si dala dole kapucňu z hlavy a tak odhalil svoje elfské uši. Elfka tak mohla vidieť jej dlhé biele vlasy a hnedé oči.
„Moje meno je Andora," odvetila.
„Andora?" Andora prikývla.
„A odkiaľ si?" pýtala sa ďalej osoba. Andora pokrčila plecia.
„Môj problém je, že si niektoré veci nepamätám. Cestujem alebo cestovala som, neviem s kým. Nepamätám si to. Neviem ani, čo sa stalo, keď si niektoré veci nepamätám," odvetila Andora smutne.
„Nevieš, kto by mi mohol pomôcť?" opýtala sa Andora. Elfka sa zamyslela.
„Existuje tu niekto, kto by ti mohol pomôcť," odvetila nakoniec. Andora sa na ňu s nádejou pozrela.
„Je to nejaké lekárka s liečivými schopnosťami. Pochádza z mesta zvané Hisch. Toto mesto sa nachádza pri Ragnarských jazerách, je to smerom na severozápad. Budeš cestovať dva dni. Uvidíš ho hneď," odvetila elfka nakoniec. Andora sa usmiala.
„A kto ste vy?" opýtala sa tentoraz Andora a hlavou kývla na piatich spiacich.
„My sme nikto," odvetila Welda. „Sme vyhnanci." Andora pokrútila hlavou.
„Nemôžete byť nikto. Predsa len niekto ste. Čo sa stalo, keď vás kráľ chcel dať popraviť?" Opýtala sa.
„Ten úplne vzadu sa volá Nissir, jeho spolu s Giselherom, to je ten vedľa neho, našli ako kradnú v jednej mestskej banke. Reef zas chytili ako na námestí kradne ľuďom peniaze. Kayliegh raz zabil dvoch ľudí. A ja som elfka," odvetila.
„Chceš mi povedať, že keď si elfka nemáš právo na normálny život ako všetci ostatní?" Opýtala sa Andora. Elfka prikývla. Andora len neveriacky pokrútila hlavou.
„Ty mi tu tvrdíš, že ste nikto. Ale vy predsa nie ste nič. Povedala si predsa, že tvoji priatelia kradli, Kayliegh zabil už ľudí. Neverím, že to bolo bezdôvodne," povedala. Elfka pokrútila hlavou.
„Kto vie koľko ráz už niekoho okradli. Predsa len majú nejaké skúsenosti. A postupom času by z vás mohli byť profíci. Mohli by ste sa tým živiť. Keď vám nepomohol kráľ, tak mu ukážte, čo si zaslúži on. Si elfka a ovládaš mágiu. Možno to znie neuveriteľne, ale si niečo viac ako oni," kývla hlavou k spiacim. „Presťahujte sa do lesa a tam sa priuč mágii, ktorú ti príroda ponúka. Bude vás chrániť len jej musíš rozumieť. Mágia si ťa nájde sama. Naučte sa bojovať a spriateľte sa s lesom. On vám ukáže tie najtemnejšie zákutia a potom tam budete v bezpečí," povedala Andora. Postavila sa zo stoličky a rýchlymi krokmi podišla k dverám. Von bola zima a snežilo. Už dávno bola tma a kto vie, čo von číhalo.
Efka sa tiež postavila a šla za ňou. Andora sa ešte raz k nej otočila.
„Nebuďte tým, čím byť nechcete. Buďte sami sebou, tým, čo z vás spravil Ragnar. Myslíš si, že to bol len osud, čo vás dal dokopy? Nie, Welda. Bolo to niečo viac," povedala Andora nakoniec, otvorila dvere a odišla von do temnoty a zimy.
Po niekoľkých dňoch cesty zabudla, kde vlastne ide. Proste jej to vypadlo z hlavy. Nevedela, kde ide proste len išla. Niečo z nej vysávalo energiu a jej to bolo jedno.
Nakoniec sa dostala do lesa. Keďže všade bola zima a ona nemala nič na jedenie ani na pitie odpadla. Nevedela koľko ubehlo hodín, dní, týždňov.