Tajomná - démon

15. KAPITOLA

Aylonwir,
Ragnar – Ragnarský zámok,
zima, 6453

Andora vybehla zo svojej izby. Bola už hlboká noc, keď vtom ju zobudil nejaký výkrik. V zámku nikto nespal všetci niekde utekali. Andora išla s nimi na miesto, kde všetci išli. Žeby to bola ďalšia vražda na zámku?
Andora si prerážala cestu pomedzi ľudí. Všetci mierili na vyššie poschodie. Tam mal izbu Melluin.
Ako Andora kráčala spolu so zvedavými ľuďmi, všimla si, že jedny dvere na chodbe sú otvorené. Andora do nich vošla. Nevedela koho to je izba, no sviečky v nej horeli. Akoby tu ešte pred chvíľou bol.
Andora podišla k stolu, pretože tam boli asi dve sviečky. Všimla si, že je tam nejaký papier a na ňom bolo niečo napísané.
Andora si zobrala papier a vyšla z izby. Nevedela komu tá izba patrí, no démon si musel prísť po toho človeka tam, pretože tam cítila mágiu.
Andora sa rozbehla naprieč chodbou tam, kde boli ľudia. Všimla si, že je tam aj Luinn a Tourion s Narmorou. Prerazila si cestu pomedzi ľudí a na zemi uvidela mŕtve roztrhané telo bez hlavy a končatín. Bolo tak zakrvavené, že Andora nevedela komu to telo patrí a nevedeli to ani ostatní.
Andora podišla ku Luinnovi.
„Kto to je?" opýtala sa.
„Neviem," odvetil. Andora si všimla vedľa tela písmeno X a pri ňom ešte niečo napísané. Bolo to veľmi zvláštne písmo a Andora ho už niekde videla a presne vedela kde. Bolo to démonské písmo!
Andora podišla k Tourionovi s Narmorou.
„A vy viete kto to je?" opýtala sa ich. Tourion pokrútil hlavou.
„Ale myslím, že je to tam napísané," odvetil. „Andora, vieš čo to písmo znamená?" opýtal sa.
„Musela by som sa ísť pozrieť bližšie," odvetila a tak aj urobila. Rýchlymi krokmi sa priblížila k miestu kde bol znak X. Andora si kľakla.
„Čo to tam robíš?!" počula ako Luinn za ňou vykríkol, no nepohla sa. Vedela, že Tourion s Narmorou ju kryjú.
Andora opatrne prešla rukou ponad písmeno X. Jej oči boli zrazu čierne a ona akoby sa ocitla v tej situácii, čo sa tam pred chvíľou udiala. Videla dve osoby, ktorým však nevidela do tváre. Jeden muž a žena. Žena sa premenila na vlka. Bol to ten démon!
Vlk podišiel k niekomu kto ležal na zemi. Andora chcela vedieť, kto bol ten mŕtvy.
Andora sa pritiahla trochu bližšie k roztrhanému telu, aby vo svojej vízii mohla vidieť kto to bol.
Andora si všimla, že je to muž. Muž s čiernymi vlasmi a tmavými očami. Andora presne vedela kto to je.
„Andora si v poriadku?" niekto sa chytil jej ramena. Andora sa otočila a za sebou videla Touriona, Narmoru a Luinna.
„Ja... viem kto to je," odvetila vystrašene. Tourion sa zamračil.
„Kto?" opýtal sa. Andora sa pozrela do Luinnových očí.
„Melluin."

♦ ♦ ♦

Andora čakala pred dverami, ktoré viedli do súdnej siene. Na sebe mala čierne šaty. Aj keď sa s Melluinom pohádala, aj tak za ním smútila. On bol ten, ktorý ju zachránil.
Andora jediné, čo vedela bolo, že za tými dverami sa dohadujú šľachtici, čo bude s ňou, ako so súťažiacou. Či bude alebo nebude súťažiť. Nevedela, čo s ňou kráľ spraví. Kráľ práve zažíval obrovský smútok. Prišiel o syna.
Zrazu prišli dvaja vojaci a zaviedli ju do tej veľkej miestnosti. Andora si všimla, že tam sedia aj Tourion a Narmora.
Vojaci zastali asi päť krokov pred kráľovým trónom, na ktorom kráľ samozrejme sedel. Takisto ako aj on, tak aj kráľ mal na sebe čierne oblečenie a podobne aj všetci v miestnosti.
„Ako už iste vieš, môj syn je mŕtvy. Vlastne ty to musíš vedieť, keď si na to sama prišla," povedal kráľ s opovrhnutím. Andora sa ani nepohla.
„Si tu ohľadom súťaže, ktorú som vymyslel," začal, „a niektorí z nás nesúhlasia s tvojim ostaním v nej. Hovoria, e ťa máme poslať späť do Tháru alebo rovno zabiť. Chcem vedieť, čo si ty o tom myslíš," povedal Vilwarin.
„Vy chcete vedieť, čo si myslím ja?" Andora bola prekvapená. Prvýkrát chcel niekto v tomto zámku počuť jej názor. Kráľ prikývol.
„Princ Melluin si vybral mňa, aby som ho reprezentovala. Mal na to isté dôvody. A i keď tu nie je, jeden z tých dôvodov bol presláviť sa tým, že podporuje niekoho v boji za svoju slobodu. Že umožňuje niekomu sa oslobodiť. A on sa rozhodol podporiť mňa! Neviem prečo práve mňa. Asi preto, lebo mi veril. Dôveroval mi, že dokážem vyhrať. A i keď ja sama som ešte pred nedávnom nevedela v rukách držať meč on ma to naučil. Naučil ma ochrániť si svoj život. Bol by z neho dobrý a spravodlivý kráľ, keby tu bol.
Nehovorím to len preto, že sa nechcem vrátiť do Tháru, hovorím to hlavne preto, lebo aj keď som zlodejka a vrahyňa, bol jeden z mojich priateľov, ktorí mi pomáhali. Bol síce najprv môj nepriateľ, ale naše stretnutie pri Benyne v ten deň, to nebola náhoda.
Keď som bola vo väzení Thár bolo to pre mňa peklo. Tam si človek praje len smrť, pretože je to horšie ako sama smrť. A keď som ho tam uvidela prekvapilo ma to.
A vtedy..." Andora sa odmlčala. Nevedela ako, ale spomenula si na ten deň kedy uvidela prvýkrát Melluina v Tháre. Slzy mala na krajíčku, keď si spomenula na mŕtveho priateľa.
„A vtedy mi dal novú nádej na život," dokončila vetu.
„A teraz sa niekto snaží spochybniť to, že si ma vybral do tejto súťaže a chce ma vidieť za mrežami Tháru. Ten kto ma tam teraz chce poslať, nech sa zdvihne a ide tam sám žiť. Nikto z vás nevie aké je to tam, pretože vy ste tam neboli.
A ešte jedna vec. Ja chcem dokončiť to, čo Melluin vždy chcel. A to: vyhrať túto súťaž a dobyť si slobodu späť," dodala ešte Andora. Všimla si, že aj kráľ má červené oči.
„Ale princ Melluin tu už dávno nie je, takže to nemá zmysel..." Kráľ sa postavil zo svojho trónu a tak prerušil rozprávajúceho šľachtica.
„Lyria má pravdu. Toto bolo posledné želanie môjho syna. A ty," ukázal na ňu, „to dokončíš." Andora prikývla. Potom sa otočila bez toho, aby sa poklonila a odišla. Kráľ odišiel tiež ibaže inými dverami.
Keď sa za Andorou zatvorili dvere povzdychla si. Teraz bola pripravená vyhrať. A to nie len kvôli sebe, ale kvôli Melluinovi.