Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 8

Musela som s zahryznúť do pery, aby som sa neusmievala ako blázon. Bože, Olivia! Spamätaj sa trocha, veď to bolo iba jedno rande.

To je na tom asi to najhoršie, že to bolo iba jedno rande, pár hodín a cítim sa úplne inak, než pred tým. Ako keby mi bolo počarované.

„Kedy sa chodí domov?!" z mojich pekných myšlienok ma vyrušil naštvaný hlas otca. A už je to tu. Presne ako som predpokladala. Hneď mi zmizol úsmev z tváre a so sklopeným zrakom som si vyzula topánky. „Kde si bola?!"  prišiel ku mne a silno mi schmatol ruku. Teda skôr prsty, ktoré silno stláčal a mala som pocit, že mi ich drtí.

„Au, bolí to." S lesklými očami som pozrela na moju ruku, ktorá bola celá červená, no jeho to očividne nezaujímalo.

„Odpovedz!"  stisol ju ešte viac a prvé čo mi prebehlo hlavou je, že mi o chvíli popukajú všetky kosti v ruke.

„Bola som v škole, mala som doučko." Prehovorila som  trasľavým hlasom. Neviem prečo sa stále bojím, už som si dávno mala zvyknúť na jeho nenávisť voči mne.

„Tak to určite! Do 7?! Neklam mi do očí!" ešte rozzúrenejšie mi schmatol aj druhú ruku, no tento krát chytil môj lakeť.

„Dobre, tak som Išla som po škole s kamarátkami na kávu, je to také hrozne?!"  z oka mi vypadla prvá slza.

„Áno, to teda je. Povedal som ti, že nikam nebudeš chodiť, tak ma budeš počúvať!" bezcitne mi vykrútil prsty na ruke a ja som pod jeho tlakom zjojkala od bolesti. Ak nie sú zlomene, tak potom pri mne stoja všetci svätý. Snažila som sa prispôsobiť jeho dotyku tak, aby ma to bolelo čo najmenej a celé svoje telo som skrúcala, až som nakoniec padla na kolená.

Potom ako som sedela s uslzenými očami na zemi, mi moje ruky pustil a z hora na mňa opovrhujúco pozeral.  Alebo skôr šťastne, že som pred ním skončila na kolenách ako chudera.

„Ešte raz a dopadneš veľmi zle."  S týmito slovami odišiel do pracovne. Samozrejme, že nezabudol tresknúť s dverami ako vždy.

Pozrela som na svoju doráňanú ruku. Bola celá červená a triasla sa. Ale to som sa triasla aj ja celá. S prstami som nemohla ani len pohnúť a so vzlykmi som sa postavila opäť na nohy.

Medzi dverami do kuchyne som zrazu uvidela mamu. Stála tam s ľútostivým pohľadom s pohárom vína v ruke. Prešla pomalým krokom ku mne a vzala moju ruku do tej jej. V momente som sykla od bolesti a po tvári sa mi skotúľala ďalšia slza.

„Nechaj ju." Zrazu sa z konca miestnosti ozval otec.

Matka akoby nevedela, čo robiť a tak zostala stáť na tom istom mieste, bez pohnutia. Ani len sa neotočila na otca a nečelila jeho pohľadu. „Vravím ti, nechaj ju." Prehovoril ešte raz a teraz prísnejšie.

Nebola som ani len prekvapená, keď sa mama na mňa iba pozrela a keď sklopila zrak, otočila sa a odišla z miestnosti. Otec stál opretý o zárubňu dverí svojej pracovne a sledoval ma so založenými rukami. Výraz nenávisti voči mne neustále trónil na jeho tvári.

Trasúc sa som vyšla hore schodmi, ignorujúc jeho pohľad a potichu zatvorila dvere. Jediné čo mi teraz zostáva je tváriť sa, akoby som neexistovala. Vtedy mi je najlepšie.

V zadnom vrecku nohavíc mi zrazu zavibroval mobil a s rozmazaným výhľadom som si prečítala správu, ktorá mi zasvietila na obrazovke.

„Dobrú noc a sladké sny. –Shawn." 

Z tejto správy som sa mala tešiť, no opak bol pravdou. Iba som smutne hodila mobil na posteľ a rovnako som sa do nej zvalila aj ja.

*