Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 3

Keď máte v spoločnosti pekného, mladého a vyšportovaného učiteľa, hodina ubehne až prirýchlo. Najradšej by som si dala ešte jednu hodinu doučovania a pretrpela aj ten fakt, že by som počúvala celý čas o matematike.

S Evelinou končíme vždy v rovnakom čase, no keďže ja som sa dala na doučovanie, mala som o hodinu viac a moje nohy museli zvládnuť dlhú cestu domov. Mnohé pohľady študentov mi hovorili, že sa čudujú prečo idem domov pešo a nie autom ako oni, ktoré som už dávno mala mať kúpené a mala to byť základná vec v mojom živote, pretože všetci, ktorí žujú v tejto oblasti si to môžu dovoliť. A my nie sme výnimkou. Áno, aj my si to môžeme dovoliť, ale v tom problém nie je. Možno kedysi by som si vedela predstaviť svojho otca ako mi podáva do ruky kľúče od auta, ale tie časy sú už dávno preč. Teraz si akurát tak viem predstaviť, ako mu letí ruka k mojej tvári. V podstate je táto dlhá prechádzka pre mňa aj vykúpením. Čím dlhšie mi trvá cesta, tým menej času strávim doma. Nikdy by som si nepomyslela, že raz budem maž takéto myšlienky. Nikdy.

Keď som sa dostala k nášmu domu, zistila som, že dvere sú už odomknuté a to znamená len jedno. Otec je už doma. Keď som vstúpila dnu, všade bolo zatiaľ ticho. Počuť bolo iba nejaké mrmlanie, čo som usúdila, že je pustená telka. No keď som sa snažila dostať ku schodisku, cestu mi skrížil otec.

„Kde si bola tak dlho?!" prehovoril na mňa s naštvaným hlasom. Nečakal ani chvíľu kým niečo poviem a rovno sa dupotom pobral ku mne. Silno ma Chytil za lakeť, ktorý je bez tak obdarený modrinami. Zahryzla som si do jazyk, len aby som mu nedala najavo, že ma to bolí. „Hovor!" zvrieskol.

„Bola som v škole. Mala som doučovanie a musela som ísť zo školy pešo, pretože Evelina odišla skôr než ja." Prehovorila som pevným hlasom. Už som si zvykla na tieto jeho stavy. Niekedy ho rozhodí aj keď sa len usmejem, pretože on mal zlý deň a potom si to vybíja na mne a naopak, niekedy sa tvári, že ani neexistujem. Za také dni Ďakujem bohu a zároveň o ne každý deň prosím. Vtedy mám jednoducho pokoj.

„Prečo potrebuješ doučovanie?" stisol mi lakeť ešte viac, no teraz som sa už nedala, pretože to naozaj bolelo. Zmraštila som obočie a zaťala sánku, pričom som mykla rukou. Dostala som sa z jeho zovretia a odstúpila o krok dozadu.

„Aby som mala lepšie známky," odvetila som potichu, „posledný test sa mi veľmi nepodaril." Priznala som.

„Samozrejme, znovu to flákaš!" zvýšil hlas „nebudem ti tolerovať žiadne zlé známky, takže ti radím, aby si vypadla do izby sa učiť." Zodvihol ruku a ukázal prstom na schody. S kamenným výrazom som prešla okolo neho a po schodom vyšla do svojej izby. Zabuchla som za sebou dvere a unavene si vzdychla, pričom som tašku hodila ku stolíku. Sadla som si za môj široký písací stôl, na ktorom bolo momentálne dosť bordelu a nohy som si prikrčila k hrudi. Z tohto miesta som mala priamy výhľad cez okno, ktoré bolo hneď za písacím stolom. Črtal sa tam nádherný západ slnka. Obloha mala jemnú fialovú farbu, ktorá bola dopĺňaná sladkou ružovou. Oblaky vyzerali skôr ako chutná vata. Celý tento výhľad bol nesmierne upokojujúci a vôbec som pri tom nevnímala čas. To, že tu takto sedím už dosť dlhú dobu som zistila až vtedy, keď sa fialová farba vytratila a nahradilo ju prítmie.

Žalúdok si už pýtal jedlo, no naozaj som nemala chuť ísť znovu dolu a počúvať otcove reči. Inokedy sa o moje známky nezaujíma a určite by si za iných okolností ani nevšimol, že som prišla o čosi neskôr, lenže mal zlý deň. Vždy toto robí, keď má zlý deň. Začne ma spovedať a nadávať mi aj za to, že som sa vôbec narodila.

S nádejou som otvorila jednu zo zásuviek, v ktorej mávam odložené sladkosti pre prípad núdze, ako bol napríklad aj tento. Frustrovane som si vzdychla, keď jediné čo som tam našla bol balík žuvačiek. S nevôľou som sa postavila a potichu otvorila dvere. Snažila som sa ísť čo najtichšie, aby nikto nezaregistroval, že som vôbec vyšla z izby. V kuchyni nebol nik a tak som si spokojne vytiahla z chladničky rizoto, ktoré som navarila včera. Zakiaľ sa ohrievalo v mikrovlnke, z hornej skrinky som si nachabrala čo najviac sladkostí, aby som mala pre budúcnosť do zásoby. Tie, ktoré sa mi už nezmestili do ruky som si zastrčila do vreciek na rifliach. Vytiahla som si už ohriate jedlo a keď som mala v pláne odísť naspäť do izby, v ten moment vstúpil do kuchyne otec. Pane Bože, zas?!