Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 23

„Olivia!" zrazu som za sebou započula ten známy hlas, ktorý sa mi v hlave ozýval ako je deň dlhý. Neustále.

Automaticky som sa otočila ponad plece a zostala stáť s pootvorenými ústami a očami širokými, ako keby som práve zazrela ducha. No nestal tam duch. Bol to Shawn, ktorý kráčal z opačnej strany chodby priamo ku mne.

„Pane! Sem nemôžete ísť!" objavila sa za nim aj sestrička, ktoru som žiadala o to, aby Shawn nebol ku mne vpustený. Tak veľmi som dúfala, že sa tomuto vyhnem. Akoby som mohla? Počkalo by si ma to v škole. Vedela som, že to nenechá tak.

Ani som sa nenazdala a Shawn bol hneď pri mne, pritom pred chvíľou bol niekoľko metrov odomna. Sestričkine malé kroky nemali šancu oproti tým Veľkým Shawnovym.

Neváhal ani sekundu a v momente si má vzal do náručia. Stisol má až príliš silne a ja som bola priam donútená syknúť od bolesti, keď ma zaboleli rebrá.

Opatrne povolil svoj stisk a na milimeter sa odtiahol. Prezrel si celé moje telo a s tým ľútostivým pohľadom, s akým sa stretávam počas celého pobytu v tejto nemocnici, sa mi pozrel do očí.

„Láska." držal ma na svojom tele, aby som nemala šancu ujsť a prezeral sú moju doráňanú tvár.

Akoby zabudol na slová, ktoré som mu naposledy povedala. Správal sa, akoby bolo všetko v poriadku, no nebolo a teraz mi to robil ešte ťažšie.

Nevedela som sa mu brániť. Bez slov som mu hľadela do oči a bola úplne bezmocná. Najradšej by som ho silno objala a nikdy v živote už nepustila.

„Pane, Musím vás poprosiť, aby ste odišli." dobehla k nám sestrička a okamžite začala Shawna odomna odťahovať.

Musela som sa aj pre vlastne dobro vyslobodiť z jeho zovretia.

„Nikam nejdem." prehovoril rázne.

Začala som sa postupne posúvať dozadu a vzďaľovať od Shawna.

„Olivia." Hneď ku mne pristúpil a zastavil má jemným dotykom na mojich pažiach. „Prečo to takto komplikujes? Prestaň už s týmto divadlom a dovoľ mi sa s tebou konečne porozprávať. Chcem byt pri tebe, no ty mi to nedovoľuješ."

„Nie Shawn, ty to komplikuješ. Toto nie je žiadne divadielko, toto je bohužiaľ realita a bude to čím ďalej tým horšie. Povedala som ti, aby si sem už nechodil. Nemôžeme byt jednoducho spolu." mykla som rukami a jeho stisk okamžite opadol. Oči som mala znovu lesklé s nábehom na plač, no dokázala som to v sebe ešte nejakým zázrakom udržať. Prešla som k Eve a akoby sa za ňu schovala.

„Ja ta vážne nechápem. Prečo? Iba mi povedz prečo?" zúfalo sa spýtal. Takmer som mu chcela znovu skočiť do náruče, keď som videla všetku tu bolesť v jeho očiach.

„Pane" znovu ho oslovila sestrička a tak vyzvala na odchod.

„Shawn, myslím, že toto nie je najlepšie miesto na takéto rozhovory. Nebudeme tu predsa robiť scény." pridala sa do toho Eva. Jej hlas bol narozdiel od našich veľmi pokojný. „Mal by si ísť domov."

„Ako mám ísť domov, keď..."

„Prosím vás upokojte sa. Myslím, že tu sú pacienti pod dostatočným stresom, nepotrebujeme ešte aby ste nám tu aj vy vytvárali scény." skočila mu do reči sestrička, pretože intenzita Shawnovho hlasu bola podstatne vyššia. Priam až kričal.

Pohľad akým sa mi pozeral do očí má zabíjal. Bol na mna nahnevaný. Videla som to a ani sa mu nečudujem. Aj ja by som bola. Neviem čo ma bolelo viac. Ten hnev voči mne, alebo tá bolesť, ktorú som mu spôsobila.