Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 9

          

Prišla som tesne po zvonení na tretiu hodinu, čo bola na moje nešťastie chémia. Nemám rada chémiu, naozaj ju nemám rada. Voľné miesto bolo jedine v prvej lavici pri okne a tak som tam v momente trielila a snažila sa zahrať na neviditeľnú, aby mi profesorka nevynadala.

Porozhliadla som sa po triede a všetci si opisovali do zošita vzorce, ktoré učiteľka písala na tabulu, teda okrem jedného človeka. Z druhého konca sa na mňa v zadnej lavici vyškieral Shawn. Takmer okamžite som sa usmiala aj ja, no rýchlo som odvrátila pohľad. Hneď ako mi zavibroval mobil som vedela, že to je Shawn a aj som mala pravdu.

„Trošku neskoro,  mladá dáma, nezdá sa ti? Čo mohlo byť dôležitejšie než táto úžasná škola?"

„Trošku zvedavý, mladý pán, nezdá sa ti?"

„Vidím, že máš obviazanú ruku."

„Vidíš dobre."

„Viac sa nedozviem?"

„Ani nie." s úškrnom ne perách som mu odpísala, no hneď na to mi bol mobil zhabaný učiteľkou, ktorá sa na mňa ani nepozrela. Iba ho vzala a položila na katedru.

Otočila som sa na Shawna, ktorý sa na tom iba smial a mykol plecami, akože to nie je jeho vina.

„Ťažký úraz?"  ozval sa mi pri uchu Shawnov hlas, keď sme vyšli z učebne. S úsmevom som sa otočila a čelila jeho žiarivým očiam.

„Veľmi ťažký."  Zasmiala som sa a oprela som sa plecom o stenu. Shawn sa zase zaprel rukou, pričom vynikol jeho biceps. Na to, že ma 18 má naozaj veľké svaly.

„Ale naozaj, čo sa ti stalo?" črty jeho tváre sa zjemnili, akoby ho to naozaj trápilo.

„To nestojí zareč. Doplatila som iba na svoju nešikovnosť, to je jedno." Mávla som rukou a nechcela, aby sme ďalej rozprávali o mojom „úraze".

„Mne to teda nie je jedno." Jemne chytil moju ubolenú ruku do svojej a pomaly a hlavne veľmi jemne prilož svoje pery na tenkú vrstvu obväzu. Takmer bez dychu som ho pozorovala a nevedela nájsť slová. Ústa som mala jemne pootvorené a aj keď už zložil moju ruku dole, no pritom ju stále držal, som nemo pozerala do jeho očí.

„Milujem tvoje oči." Jemne prehovoril a hoc bolo na chodbe dosť rušno, aj tak som ho počula, pretože bol pri mne dosť blízko. „Bledo-modré a také nevinné. Ako porcelánová bábika." Doplnil a srdce mi takmer vyskočilo z hrude, keď zdvihol ruku a nežne ma pohladil po líci.

Nikdy sa mi moje modré oči nepáčili, no zrazu ich na sebe milujem a som za ne vďačná, lebo kvôli nim sa cítim teraz tak výnimočne. Teda hlavne kvôli Shawnovi.

„Olivia!" ozvalo sa spoza môjho chrbta a akoby som sa prebrala z tranzu a v momente som sa vzdialila od Shawna. On spravil to isté, akoby si doteraz neuvedomoval, ako blízko bol ku mojej tvári. Nemusela som sa ani otáčať za zvukom, pretože Eva bola v momente pri nás.

„Ou, ehm...nechcela som rušiť." Odkašľala si a pozrela na Shawna, ktorý sa iba potmehúcky usmieval. „Všade som ťa hladala." Presunula oči na mňa.

„No, už si ma našla."

„Ak dovolíš, ukradnem ti ju." Obmotala ruku okolo mojej paže a Shawn iba zdvihol ruky v obrannom geste, pretože aj tak do toho nemal žiadne slovo.

Ako ma Eva ťahala preč, hodila som na neho posledný úsmev a tiež som si ho vyslúžila aj ja od neho. 

Celý deň išiel nejako rýchlo a so Shawnom som už nemala viac spoločných hodín. No aj tak som nebola o nič ukrátená. Vždy na chodbe som cítila na sebe jeho pohľad a keď som sa otočila jeho smerom, zakaždým sa na mňa krásne usmial. A usmieval sa celý deň. Stavím sa, že keby nebola pri mne Eva, robil by mi spoločnosť po celý čas. No teraz som Evelinu potrebovala, pretože som praktický jednu ruku vôbec nemala. Nedokázala som s ňou nič robiť a na hodinách som taktiež iba počúvala, pretože písanie neprichádzalo do úvahy.