Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 30

Zobudila som sa hneď niekoľko krát. Prvý raz to bolo o 6 ráno, no to ešte nebol pre mňa ten správny čas na vstávanie. Ďalej o 9, keď vstávala Eva, pretože ona nedokáže byť potichu a na tretí krát, o 10, som konečne vstala aj ja. Dneska som potiahla riadne dlho. Inokedy už o 7 sedím dole v kuchyni a pijem čaj.

Hodila som na seba rifle a čisté Evine tričko. Predné pramienky vlasov som si vzadu vypla malým štipčekom a vybrala sa do kuchyne, kde by mala byť aj Eva.

Ešte zo schodov som počula rozprávajúce sa hlasy a hneď som v nich spoznala Evu a jej mamu.

„A ako sa má? Je to už lepšie?" hovorila potichu, no nemala tušenia, že som len pár metrov od nich.

„Ani nie." skleslo si zamrmlala Eva.

„Musíš ju chápať, má to teraz ťažké."

„Veď ja to chápem, len jej chcem nejako pomôcť." Obraňovala sa Eva.

Ďalej som už radšej nenačúvala a pokračovala dole po schodoch, no o dosť hlasnejšími krokmi, aby som im dala dopredu vedieť, že už prichádzam.

„Dobré ráno." pozdravila som hneď ako som vošla do kuchyne. Obe automaticky nahodili úsmev a zborovo ma pozdravili.

Na nič som nečakala a do čistého pohára som si naliala džús, ktorý mala naliaty aj Eva.

„Ako si sa vyspala, zlatko?" spýtala sa ma Dakota, pričom podišla ku mne a povzbudivo ma pošúchala po ramene.

„Dobre." Jednoducho som odpovedala a usmiala sa na ňu.

„Ak by si hocičo potrebovala, len povedz. Neboj sa, nejako to vyriešime." Milo sa na mňa usmiala. Neodpovedala som jej, iba som prikývla a radšej sa napila z pohára. „Dobre dievčatá, bežím do práce." Pobozkala Evu na líce a mňa taktiež. Z kresla si zobrala svoju kabelku a o chvíľu po nej nebolo ani stopy.

Hneď ako za sebou zatvorila dvere, som pohľad otočila späť ku Eve a povzdychla si.

„Dnes idem za mamou." Hneď som to zo seba vysypala. Pevne som držala v ruke pohár a čakala na Evinu reakciu. Tá sa dostavila takmer okamžite. Prekvapene na mňa vyvalila oči a pristúpila ku mne bližšie. Niekoľko krát otvorila ústa, že niečo povie, a niekoľko krát ich aj naspäť zatvorila.

„Okej." Prikývla. „Takže dnes." Potvrdila si. „To zvládneme." Chytila ma za ruku a jemne mi ju stlačila na znak podpory.

Ani neviem prečo som sa na to tak pripravovala, ale mala som nejakú potrebu ísť tam upravená. Po niekoľkých dňoch som sa trošku namaľovala a keď som si na ústa naniesla červený rúž, až vtedy som pochopila, že mám nejakú potrebu ho nosiť. Už to ku mne nejako prischlo. Vlasy som si riadne prečesala a uhladila ich.

Nervózne som otvorila dvere na Evinom aute a nastúpila doň. Bola som ako na ihlách, ako keby som mala ísť na posledný súd, no pritom som išla iba za moju matku. Je to hrozný pocit, keď sa bojíte navštíviť svoju mamu.

Jazda bola tichá. Ja som nehovorila nič, iba som sa snažila zhlboka dýchať a neustále som sa v duchu upokojovala, a Eva bola taktiež nervózna. Ani jedna sme nevedeli, čo čakať, no dúfala som len v to najlepšie.

Zastali sme na kraji cesty pred mojim domom. Bez slov sme sedeli a hľadeli naň.

„Čo ak je tvoj otec doma?" neistým hlasom sa ma spýtala Eva.

„Nemal by byť." Ťažko som prehltla. „Ale pre istotu sa najskôr uistím." Nebudem to nechávať na náhodu. Ak by sa zrazu odniekiaľ vynoril, letela by mi taká na líce, že by mi stena dala rovno druhú.