Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 32

„Vieš mami..." prehovorila a sama nevedela, ako pokračovať. „Dnes sme boli u Olívií doma a stretla sa s jej otcom." Povedala priamo.

„To ti spravil on?" zhíkla a zakryla si ústa.

Nebadane som prikývla a zahanbene som pozrela dolu.

„Och, zlatko moje." Objala ma okolo pliec a vtisla mi do vlasov bozk. Dokonca od cudzej osoby som mala viac náklonnosti ako od vlastných rodičov. „A kde je teraz tvoj otec? Boli ste aj na polícií?"

Pri spomienke polície mňa okamžite obliala horúčava. Prosím, len toto nie. Presne tohto som sa obávala. Vedela som, že dospelý riešia všetko cez políciu, a v podstate toto by každý riešil cez políciu, ale ja nie som teraz schopná vyrovnávať sa aj ešte aj s nejakými súdnymi procesmi. Teraz určite nie.

„Nemyslím si, že Olívia chce do toho zaťahovať políciu." Odpovedala namiesto mňa Eva, keď uvidela moju preľaknutú tvár.

„Akože nie, veď toto je-"

„Prosím, nezaťahujte do toho políciu." Priam až žalostne som ju prosila.

„Ale veď..."

„Mami." Skočila jej do reči Eva. „Nechaj to tak, teraz nie je práve najlepší čas na to, aby sa to riešilo."

„Ale takáto veci sa musia riešiť hneď, to sa nemôže odkladať, pretože potom to stratí význam." Nedala sa odbiť. Na jednu stranu chápem, prečo to tak strašne chcela riešiť. Keby som a jej mieste, aj ja by som si myslela, že takto robím tú správnu vec, no opak bol pravdou. Len to tomu druhému sťažuje.

Eva na ňu už vyčerpane pozrela a perami naznačila Prosím . Dakota sa svojho názoru nechcela vzdať, no keď videla naše výrazy, asi ani nemala na výber.

Povzdychla si a jej tvár sa trošku uvoľnila, no stále tam bol náznak strachu, ako vo výraze každej z nás.

Obe nás chytila za ruky a usmiala sa. „Bude to dobré." Povedala to známe klišé, no čo iné mi mala povedať? Asi 18 ročnému dievčaťu, ktorú práve takmer uškrtil jej otec nepovie, že je to hrozné a nevie, čo má robiť. Hoc si to uvedomujem, nepotrebujem to ešte aj počuť od druhých.

„Ja- pôjdem si ľahnúť." Odkryla som zo seba deku a pomaly sa postavila. Nebolo mi dobre, pomaly sa mi do hlavy dostávala panika.  Obe ma sledovali, ako keby som mala každú chvíľu odpadnúť, no našťastie sa to nestalo a bez problémov som vyšla hore schodmi až do Evinej izby. Zatvorila som sa v kúpeľni a keď som sa postavila pred zrkadlo, nemala som slová. Zas a znova som skončila s modrinami. Do očí sa mi hrnuli slzy a ako som pozerala na svoj odraz v zrkadle, sledovala som ich postupne každú padať dolu na moje oblečenie.

Nechcela som sa už viac pozerať na všetky tie modriny, ktoré mi čerstvo oživovali spomienky na noc, kedy som skončila v nemocnici. Zhodila som zo seba všetko oblečenie a vstúpila do tmavej sprchy. Voda ma jemne masírovala a príjemne pôsobila na moje malé, zostatkové modriny po tele. No aj napriek horúcej vode, ktorá ma mala odreagovať, nevedela som prísť na iné myšlienky. Stále som mala hlavu plnú obáv o to, ako to teraz bude. A najmä strach z toho, že otec to len tak nenechá. Mám z neho strach ako nikdy pred tým, pretože mi ukázal jeho najhoršiu stránku a teraz už viem, že nemá zábrany.

Vo veľkom tričku, ktoré mi dala Eva na spanie som sa vrátila do izby. Ešte tu nebola, takže tipujem, že sa rozpráva s mamou. Má aj o čom. Narobila som tu trošku rozruchu a rozhodne im priniesla do života adrenalín. Alebo skôr starosti.

Sadla som si na podlahu a chrbtom sa oprela o mohutnú posteľ. hneď som do ruky brala mobil, ktorý som kontrolovala každú chvíľu, no ani teraz na ňom nebolo nič nové. Shawn sa mi stále neozval a ja som sa začala už obávať, že sa stalo niečo zlé.