Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 25

Iba sme ležali, v tichu. Mentálne som sa snažila pripraviť na všetko, čo mu poviem, ale viem, že sa nemám čoho báť. Je to Shawn. Môj Shawn, ktorý má chápe.

A takto sme tu ležali dlho. Snažila som sa nájsť vhodné slova, no zakaždým, keď som chcela prehovoriť, nič som nespravila.

Shawn sa zrazu bez slova postavil a odišiel z izby. Ani som sa nenazdala a bol späť s pohárom vody v ruke.

Položil ho vedľa mňa na stolík a znovu sa vrátil ku mne na posteľ. Posadila som sa, chrbtom opretá o čelo postele a hneď si zobrala do rúk vodu. Hádam mi to trošku pomôže, pretože hlava sa mi točila priam až neuveriteľne.

„Je ti už lepšie?" Prihovoril sa mi Shawn a prehodil si ruku okolo mojich pliec. Zošuchla som sa trošku nižšie a temeno hlavy som si oprela o jeho plece.

„Ani nie." Odpovedala som chrapľavým hlasom. Buď to bolo od spánku, alebo od plaču. Možno aj kombinácia oboch.

„Bol to tvoj otec, že?" Už sa má ani nepýtal, čo sa stalo. Myslím, že to tušil celý ten čas. No videl, že sama nemám odvahu mu to povedať.

Zdvihla som pohľad k nemu, pričom on už na mňa dávno hľadel. Nepatrne som prikývla a snažila sa zahnať späť slzy, ktoré sa mi znovu objavili v očiach.

Privrel oči a zaťal sánku. Snažil sa pokojne vydýchnuť nahromadený vzduch v pľúcach, no jasne som na ňom videla, aký je naštvaný.

„Idiot. Mal som na to prijst skôr a nič z tohto by sa nemusela stať.

„Prosím ťa." Ironicky som sa zasmiala „A čo by si robil? Je to môj otec, moja akože rodina. Som s nimi nonstop, žijeme pod jednou strechou, nemohol by si proti tomu robiť nič."

„Jasne že mohol. Keby som to vedel hneď od začiatku, v živote by si sa tam už nevrátila."

„Prosím ta Shawn. Vrátila, lebo ty o tom nerozhoduješ."

„Chceš mi snáď povedať, že ti tam bolo dobre?!" Nechápavo na mňa pozrel.

„Nie, nebolo mi tam dobre. Len...nejako som vždy dúfala, že raz sa to urovná." Takmer až zahanbene som povedala.

Stal sa predný opak. Otca tešilo, keď mi ubližoval a ani len nepomyslel na to, že by sa to mohlo vrátiť do normálu. Nikdy by sa už nič nemohlo vrátiť do normálu, pretože veci sa nedajú len tak vrátiť späť.

„Stále dúfaš?"

Po jeho otázke som iba sklopila zrak a pokrútila hlavou. „Už sa tam nechcem vrátiť." Povedala som potichu.

Shawnovou odpoveďou bolo ešte silnejšie objatie a upokojujúci bozk do vlasov.

„Kedy sa to vlastne začalo? To ťa bil už od malička?" S odporom miereným na otca sa spýtal.

Hodnú chvíľu som mlčala a snažila sa nabrať silu na hovorenie. Hlas sa mi zakaždým zasekol a v krku akoby som mala nejakú guču.

„Bude to už rok a pól, odkedy to všetko začalo." Začala som. „Hovorila som ti, že mi zomrela sestra. A...môžem za to ja." Zahanbene som sa zamračila. Shawn na mňa nechápavo hľadel a neveril ani jednému môjmu slovu. „V ten večer, keď zomrela pri havárií, išla pre mňa na stanicu. Bola som arogantné decko a pohádala som sa s rodičmi. Ušla som z domu a do večera som sa nevrátila, teda až dokedy mi nezavolala Becca. Prehovorila ma, aby som sa vrátila a povedala, že pre mňa príde, no po ceste za mnou sa zrazila s kamiónom." Hlasno som vzlykla. Dlho som o tom s nikým nehovorila a ľútosť spolu s vinou má znovu hlboko zasiahli.

„A vtedy to všetko začalo. Otec sa so mnou najskôr mesiace nebavil a mama začala piť. Nenávidel má až tak, že sa svojej zlosti začal zbavovať fyzickým násilím a robilo mu to dobre. Žije preto, aby som ja trpela. Ale ja som to takto nechcela." Zúfalo som vykríkla a utrela si štekajúci slzy. „Bola to moja sestra a ja som trpela rovnako hrozne keď zomrela, ako moji rodičia. Nechcela som aby zomrela." Zajakala som sa do vzlykov a schovala si tvar do dlaní. Beznádejne som sa rozplakala a nechala Shawnove ruky má objímať.

„Olivia, ale to nie je tvoja vina. Ty za to nemôžeš."

„Keby nebolo mňa, nič také by sa nestalo. Becca by tu stále bola s nami a všetko by bolo inak."

„Čššš, upokoj sa." Jemne nás kolísal zo strany na stranu. Nekontrolovatelne sa mi z očí liali vodopády sĺz a ja som sa všetkými silami snažila tlmiť môj plač a vzlyky v mojich dlaniach. „No tak, pozri sa na mňa." Vyzval ma, no ja som nič nerobila. „Hej." Zopakoval znovu jemným hlasom a svojou silou má donútil zdvihnúť hlavu. „Nemôžeš si to dávať za vinu."

„Ale je to moja vina. Myslíš, že sa mi s tým žije dobre? Každý deň som bez mojej staršej sestry, ktorá bola ako moje druhé ja a pritom sa ešte musím pozerať na rodičov, ktorých som tým tiež zničila." Odtiahla som sa od neho a snažila sa zotrieť si množstvo sĺz na mojej tvári.

„Olivia, hej, no tak." Znova sa presunul ku mne a ruky si uložil po oboch stranách mojej tváre. „Nemôžeš sa kvôli tomu trápiť. Viem, že je to ťažké stratiť člena rodiny, ale to je život. Nešetrí nás. Nechcem, aby si si to dávala za vinu, pretože to tak nie je. Nechcem aby si sa trápila. Najskôr musíme odpustiť sami sebe. Odpustiť si všetky tie veci, ktoré sme neurobili alebo mali urobiť. Jednoducho sa posunúť ďalej. Nezostať zaseknutý v ľútosti a minulosti." Pozeral do mojich uplakaných a už riadne červených očí a v tvári sa mu odrážala toľká snaha, toľká ľútosť a hlavne súcit.

Bola som bezradná. Už som nedokázala povedať ani slovo a dokonca sa ani pohnúť. Iba sme tam potichu sedeli a ja som bola plna bezmocnosti. Cítila som ako sa ma vina, vyčerpanie a depresia pomaly zmocňujú. V hlave som nemala žiadnu normálnu myšlienku. Jedine, čo som mohla robiť bolo plakať. Moje vlastné myšlienky má zožierali, a ja som sa ani len nesnažila to zmeniť.

„No tak, pod ľahni si." Pobozkal má na spánok a pomaly má uložil do perín. Všade okolo mňa sa rozlievala jeho typická vôňa, ktorá má vždy upokojila. Aj teraz, v tomto mojom bizardnom stave.

Sedel pri mne, rukou si podopieral celé svoje telo a mlčky na mňa pozeral. Intenzívny, no tisíc krát smutnejší pohľad som mu opätovala aj ja.

Neplánoval nič hovoriť a ani ja. Iba pomaly zdvihol ku mne ruku a chrbtom prstov má pohladil po líci, pričom zotrel stekajúcu slzu.

Takto sme tu zostali dlho. Veľmi dlho. Po chvíli si Shawn ku mne priľahol a odvtedy sme sa nepohli. Jemným dotykom mi prechádzal po pokožke a neprestal niekoľko hodín. Taktiež má každú chvíľu bozkával na čelo, líce alebo do vlasov. Jednoducho mi stále pripomínal, že je tu pri mne.

Nemusel.

Ja som to vedela.

Vedela som, že spraví čokoľvek, len aby mi pomohol a že vždy bude pri mne stať. A preto ho milujem.

Aj som mu to chcela povedať, no nevypadli zo mňa žiadne slová. Iba prázdny pohľad.

Hodina po hodine sa míňala a okolo siedmej večer som nakoniec zaspala.