Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 10

          

„Nemôžem vyliezť von oknom!" šeptom som zakričala. „Bože Shawn, prečo mi komplikuješ život?" zúfalo som sa zasmiala.

„Netáraj a poď, čakám ťa."

„Počkaj," zastavila som ho pred tým, než zrušil hovor. „Počkaj ma o pár domov ďalej, nechcem aby rodičia videli, že nastupujem do auta."

„Okej." Šepol aj on a skončili sme hovor.

V panike som rýchlo vyskočila z postele a hodila na seba rifle a tričko s krátkym rukávom. Síce bolo horúco, musela som si na seba prehodiť aj rifľovú bundu. Vlasy so si iba rýchlo očesala a po perách prešla balzamom.

Zobrala som si školskú tašku a nachádzala do nej zošiť z matematiky a všetky možné rysovacie pomôcky aké len existujú. Prudko som vydýchla a vykročila von  z dverí.

Išla som potichu dolu schodmi, no aj tak som musela zavítať k otcovi do obývačky. Bola tu  veľká šanca, že keby mu nepoviem, že odchádzam, ani by to nezistil, no niekedy ma chodí kontrolovať do izby a keby ma tam zrovna dnes nenájde, nemusela by som ani len chodiť domov. Pravdepodobne by som to totiž neprežila.

„Ehm." Vyčistila som si hrdlo, aby som upútala jeho pozornosť. Sedel sám v obývačke a pozeral telku. „Idem ku Eve, potrebujeme spraviť projekt na matematiku."  Prehovorila som potichu. Bože, on ma určite prekukne.

„Určite, nikam nejdeš. Kto robí v piatok večer projekt do školy? Nikto!"

„Prisahám. Eva nemala inokedy čas a zostalo nám to na dnes, musíme to spraviť." Zúfalo som hovorila a márne dúfala, že mi uverí.

Zrazu sa prudko postavil a schmatol mi z chrbta tašku. Silou ju otvoril, div neurval celý zips. Keď jediné, čo tam našiel boli rysovacie pomôcky, šmaril tašku na zem a hnusne sa na mňa pozrel. „Zistím, ak mi klameš, no potom si ma neželaj." Otočil sa a sadol si na pôvodné miesto.  Už mi viac nevenoval jediný pohľad, čo som s radosťou prijala. Schmatla som tašku a trielila von. rýchlo som sa obula a zamkla dvere. Otec ma určite sledoval cez okno a tak som sa snažila tváriť a chodiť normálne. Keď som zašla sa prvý dom, hneď som písala Eve správu, že pravdepodobne bude môj otec volať jej rodičom, alebo si to bude zistovať nejakým iným spôsobom, len potrebujem, aby to uhrala tak, že sme dnes večer spolu. Eva vie viac ako dobre klamať, takže tam problém nebude.

Shawn bol pre istotu ešte o dva domy ďalej, než mal byť, za čo som bola rada.

„Ahoj." So širokým úsmevom ma pozdravil, keď som nastúpila do auta.

„Ja ťa asi zabijem." Hneď som na neho vybafla, no nedokázala  som skrývať mierny úsmev. „Srdce mi bije ako splašené. Už-už som myslela, že ma otec prekukne." Prudko som si vydýchla a hodila svoju, momentálne nepotrebnú, tašku dolu ku mojim nohám.

„Ale zvládla si to, nie?" zasmial sa a keď som sa konečne upokojila a normálne si sadla, dal mi na líce pusu. „To bolo na privítanie."  Usmial sa a vyštartoval.

„Čo si vlastne povedala rodičom? že ideš kam?" po chvíli prehovoril.

„Trošku som sa vyhovorila na Evu a na projekt z matiky. Vážne som myslela, že mi to neuveria, ja by som to svojmu dieťaťu teda neverila. Hlavne nie v piatok večer." Zasmiala som sa a Shawn spolu so mnou.

Cesta bola na moje prekvapenie dlhá.

„Chceš ma zabiť alebo naozaj bývaš tak ďaleko?" spýtala som sa, keď sme išli už takmer 20 minúť. To ani do centra mesta nejdem tak dlho.