Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 22

Eva ako sľúbila, tak aj spravila. Prišla hneď o jednej, kedy začali ľudí púšťať za pacientmi. Ani neviem, čo sme robili. Neustále mi niečo hovorila a snažila sa má rozveseliť. Potom mi ukazovala niekoho fotky na Instagrame a pustili sme si aj film. Mala to byt komédia, no bolo to nudné a otrasné. Keď prišiel čas na večeru, Eva sa vzdialila odo mňa na sto metrov. Naozaj to bolo nechutne. No nenavyberám si. Planú polievku s minimom chuti som nejako do seba napchala a tousty išli potom už ľahko. Ale ta šunka chutila nejako čudne.

„Ak by som tu mala jesť, radšej by som týždeň hladovala." Znechutene sa Eva obzrela za seba na jedáleň, z ktorej sme práve vyšli a smerovali naspäť do izby.

„Nie je to boh vie čo, ale nechcem schudnúť. Bez tak mám nízku váhu, potom by som vyzerala už iba ako kosť a koža."

Ľudia niekedy nechápu, že aj podváha je vážna choroba, ktorá ľudí trápi každý deň. Pred dvoma rokmi som vyzerala ako smrtka a teraz keď mám konečne normálnu váhu si to nechcem narušiť.

„Počkaj, pomôžem ti." Hneď sa ujala pomoci, keď som sa snažila vyšplhať na posteľ. Odkedy sú v nemocnici takéto vysoké postele?

„Ďakujem." Poďakovala som jej s povzdychom a prikrila sa paplónom.

„Bože. Ako pôjdem do školy, keď takto vyzerám? Nemôžem ísť s takýmito monoklami. Tie sa má budu držať ešte týždne." Zúfalo som pozrela na Evu a ukázala na moju „krásnu" tvar.

„Olivia, škola je teraz to posledné nad čím by si mala rozmýšľať. Radšej nájdi spôsob ako vypadnúť z domu a hlavne od tvojho tatka. A o tie modriny sa neboj. Tento týždeň budú vyzerať ešte hrozne, no potom to už pôjde zakryť make-upom." Pohladila má po ruke a naznačila mi, aby som sa trošku posunula. Nejako sme sa nakoniec na tu posteľ vopchali dve. Hlavy sme mali o seba opreté a akože pozerali zapnutú telku, ale myslím, že každá mala myšlienky niekde inde.

Je to žalostné, že Eva, moja kamarátka, je tu so mnou častejšie než moja vlastná matka. Nejako som si myslela, že má príde pozrieť, ale asi som jej za to nestála.

Už ani nechcem aby chodila. Neviem prečo som v sebe živila vôbec nejakú nádej.

„Bol u mna Shawn." Zrazu Eva prehovorila do ticha tejto miestnosti, snáď tým najtichším hlasom.

Okamžite som svoj pohľad presunula na ňu. Bol u nej? A čo jej hovoril? Ako sa má? Je na mna naštvaný? Jasne, že je naštvaný. Dúfam len, že to nesiaha do nenávisti.

Mala som v hlave milión otázok, no nedokázala som sformulovať ani jednu a tak som iba v tichosti na ňu pozerala a mojimi upenlivymi očami ju hnala k tomu, nech pokračuje.

„Nechápal, čo sa stalo a čo to malo znamenať."

„Eva, dúfam, že..."

„Nie neboj sa, nepovedala som mu, že ti to spravil tvoj otec." hneď má zastavila v mojich myšlienkach. „Aj keď, keď som ho videla ako sa rozplakal, mala som na mále."

On sa rozplakal? Oči sa mi v momente rozšírili a hneď sa v nich objavila ľútosť a bolesť.

„A čo si čakala, Olívia? Jasne, že plakal. Ľúbi ťa a ty si mu v jeden deň len tak povedala, že je koniec a vyhodila ho. Ty by si neplakala?"

Mala pravdu. Bolo to hrozné. Možno som mu to mala vysvetliť. Možno by to tak bolo lepšie, aj keď by sme nemohli byť spolu. Ale on by to určite nepochopil. Snažil by sa má prehovoriť a bojovať proti môjmu otcovi, ale to sa nedá. Ako mám bojovať proti svoju vlastnému otcovi, ktorý ovláda cely môj život?