Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 20

„Olívia?" Započula som tichý ženský hlas blízko mňa.

Nič som nevidela, iba tmu.

Pomaly som otvárala oči a pomrvila sa, no hneď som to oľutovala. V momente sa mi zmraštila celá tvár, pretože každá jedna časť môjho tela ma bolela.

Do očí mi hneď vbilo ostré svetlo. Niekoľko krát som zažmurkala, aby som môj zrak prispôsobila okoliu. Bola som v bielej nemocničnej izbe. Takmer všetko tu bolo biele, okrem dvoch kresiel v rohu miestnosti, ktoré boli modré.

Bolestivo som pootočila hlavu, ktorá ma bolela tak, akoby som mala 5 migrén naraz, a po mojej pravici som uvidela stáť mamu.

Na tvári mala výraz plný ľútosti a nakláňala sa nad mojou posteľou. Ruku mala položenú na mojej a aj ten malý stisk ma bolel.

Chcela som sa spýtať, čo tu robím, no nejako moja myseľ nespolupracovala s mojimi ústami. Nemala som vôbec žiadnu silu. Cítila som sa ako dobitý pes.

Veď to aj vlastne som. Presne tak som dopadla.

„Chvalabohu." Matka sa Chytila za srdce a vybehla z dverí. „Už sa prebrala." Zakričala a o chvíľu na to prišla spolu s doktorom a blonďavou sestričkou.

S prižmúrenými očami som ho sledovala ako pristúpil ku mne. Bol mladý a aj napriek bielemu plášťu bolo vidieť, že mal svalnatú postavu.

„Dobrý deň, ja som Doktor Morgan. Počujete ma?" spýtal sa a pozeral na monitory vedľa mňa, v ktorých sa ukazoval zrejme môj stav.

Prikývla som hlavou a nechala ho, aby mi zasvietil do očí malou baterkou. Hneď sa predo mnou objavili čierne fľaky, ktoré ale o malú chvíľu zmizli.

„Viete, ako sa voláte?" znovu sa spýtal. Mal veľmi príjemný hlas.

chvíľu mi Trvalo kým som prehovorila. Moja opuchnutá tvár mi toho naozaj veľa nedovoľovala. „Olivia." Zachrapčala som.

„Viete, koľko máte rokov?"

„18."

„Koľko prstov vám ukazujem?" spýtal sa a ukázal 5 prstov. Povedala som mu, čo som videla a on iba na moju odpoveď prikývol.

Zobral si od sestričky podložku, na ktorej boli papiere, zrejme s informáciami o mne a o mojom stave. Niečo do nich písal a ja som zatiaľ iba bez slov pozrela raz na neho a raz na mamu.

Znovu stála na pravo boku a nervózne si kúsala do pery a klepkala prstami po posteli, na ktorej som práve ležala.

„Dajte jej ešte jednu infúziu a lieky proti bolesti, bude ich potrebovať." Prihovoril sa doktor ku sestričke a posledný krát niečo dopísal do papierov pred tým, než jej ich podal.

„Viete, čo sa vám stalo?" pristúpil bližšie ku mne a zahľadel sa na mňa.

Viem, čo sa mi stalo. To mám povedať, že ma otec zbil? Potom by ma asi už úplne dorazil.

Doktor ešte stále čakal na moju odpoveď a ja som iba záporne pokrútila hlavou.

„Ste si istá? Toto je vážne ublíženie na zdraví, mohlo to mať aj fatálne následky. Nech je to hocikto, bude za to potrestaný, nemajte strach." Hovoril, akoby vedel, že klamem. Matka mu už niečo povedala? Ona určite nie. Na otca nikdy.

„Neviem." Znovu som pokrútila hlavou. Neviem, či ma vôbec počul, ledva som totižto vydala hlásku.

Doktor si hlboko povzdychol a pokrútil hlavou. Pozrel na malý moment na matku a potom znovu na mňa.