Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 28

U Shawna som nemala nič. Žiadne veci, oblečenie, vôbec nič, čo by som si mohla zbaliť a zobrať Eve. Jedinú vec, ktorú som tu mala a momentálne bola veľkým problémom bolo otcove auto. Nevedela som, čo s ním ale nemohla som ho nechať u Shawna. Nezostávalo mi nič iné, iba ho zaviesť späť ku nám domov.

Počas cesty som spravila niekoľko priestupkov, pretože som bola z toho neskutočne nervózna. Je možné, že otec je doma a ak ma prichytí, už sa odtiaľ nedostanem.

Shawn šiel celý čas za mnou na svojom aute.

Keď som sa dostala na našu ulicu a nakoniec až pred náš dom, auto som nechala iba na chodníku. A rýchlo utekala pred dvere, kde som položila kľúče.

Shawn sedel v aute pripravený na odchod.

Bola som už niekoľko krokov od dverí, keď som počula ich otvorenie. Hneď mi naskočila hrôza v očiach a keď som sa otočila, naplnili sa všetky moje obavy. Bol medzi nimi môj otec, naštvaný ako nikdy pred tým.

Hneď som sa snažila utiecť, no nestihla som sa ani spamätať a už bol pri mne. Silno ma schmatol za ruku a začal ťahať do vnútra.

„Nie! Otec, nechaj ma!" kričala som a horúce slzy mi v momente začali stekať po tvári.

„Drž hubu!" precedzil pomedzi zaťaté zuby a silno ma schmatol za vlasy. Od bolesti som zjojkala, no aj tak som sa metala, čo najviac som vedela.

„Pusť ju!" Shawnov hlas sa v momente ozval vedľa mňa a prešlo mnou zhrozenie, no na druhú stranu aj úľava, keď som videla, ako mu jednu vrazil. Otec ma v momente pustil a padol na zem ako nejaká bábka. Shawn ma chytil jeho pevnými rukami a obaja sme rýchlo utekali k autu.

Otec nestihol spraviť nič. Vôbec nič a už sme boli preč.

Srdce mi tĺklo ako o závod a udieralo tak silno, že ma celá hruď bolela. Dýchala som rýchlo, pretože šok a zdesenie vo mne stále pretrvávali.

„Olívia, upokoj sa." Shawn mi stisol ruku a snažil sa zmierniť môj tlak, ktorý mi stúpal do hlavy. Strelila som po ňom pohľadom, či sa náhodou nezranil, no všetko na ňom vyzeralo v poriadku. „Už je dobre, som tu s tebou." Behal očam raz na mňa a raz na cestu.

Samú seba som akoby vôbec neovládala. Telo si robilo čo chcelo. Slzy šli samé, aj moje trasúce ruky ich samovoľne zotierali z mojej tváre. Nečakala som takýto spád.

Keď som videla, ako ma otec tahá naspäť do domu, takmer sa mi zahmlilo pred očami. Metala som sa tak hystericky, že keby neprišiel Shawn, každú chvíľu by som od toľkého strachu omdlela.

Stále som nebola celkom v pohode a Shawn to videl. Keď sme boli dostatočne ďaleko od domu, zastal na okraji cesty. Nahol sa ku mne čo najviac to šlo, a oboma rukami mi chytil tvár.

„Už si so mnou. Si v bezpečí." Opakoval.

Prikyvovala som hlavou a snažila samú seba upokojiť.

„No tak." Zotrel mi z líc slzy a pritiahol si ma do náručia.

„Som v pohode." zozbierala som sa, keď sme už zopár minúť boli odstavený. „Radšej pokračujme v ceste." Obzrela som sa za seba a následne sa posadilo vzpriamene so strachom, že otec by sa tu niekde mohol objaviť.

Shawn podozrievavo prikývol, no vyrazili sme na cestu. Po celý čas ma sledovala a uisťoval sa, či som naozaj v poriadku.

Keď sme zastali pred Eviním domov, vedela som, že to najhoršie ešte len príde.

Ani jeden z nás nič nepovedal a ani jeden z nás nevystúpil. Už to bolo tu. Naozaj sa máme teraz rozlúčiť a Shawn akože odíde? Do zasratého Francúzska?!

Už som nevydržala to ticho a zdvihla som pohľad ku Shawnovi. Pozeral pred seba na cestu.

„Je čas sa rozlúčiť." Povedala som tichým a trasľavým hlasom.

Na moment zatvoril oči, no keď ich znovu otvoril, už pozerali na mňa.

„Čo ak sem príde tvoj otec? Nenechám ťa tu len tak." V tvári sa mu odrážal hnev. Nemyslím si, že bol nahnevaný na mňa, len sa mu to nepáčilo. Celá táto hlúpa situácia sa mu nepáčila a mne tiež nie.

„To sa nestane." Pozrela som s ironickým smiechom na svoje ruky. „Nikdy by nedopustil, aby sa niekto dozvedel aké monštrum v skutočnosti je."

Znovu medzi nami zostalo ticho. Shawn týmto vzdorom chcel len oddialiť naše lúčenie, ale nepomohlo mu to.

Vystúpil z auta a prešiel ku mne. Aj moje dvere otvoril a pomohol mi vystúpiť.

Stála som oproti jeho vysokému telu a oči ma pomaly ale isto začínali štípať. Neváhala som a svoje ruky som obmotala okolo jeho krku. Objímala som ho silno. Tak, aby som jeho pevné telo čo najdlhšie udržala vo svojej pamäti a na svojich rukách.

Nechcela som plakať, ale ako sa dá tomu vyhnúť? Nedá...

„Milujem ťa najviac na svete." Shawn sa odo mňa odtiahol, aby sme boli tvárou v tvár a vášnivo ma pobozkal.

„Budem ti volať každý deň a ak by sa náhodou niečo pokazilo, hneď mi dáš vedieť a ja prídem čo najskôr to ide, jasne?!" pozeral na mňa zúfalým pohľadom. Už som tu nebola jediná, ktorá plakala. Shawnove oči boli červené, plniace sa slzami.

„Milujem ťa." Odvetila som a znovu ho pobozkala na jeho plné pery.

„Olívia?" z domu sa zrazu ozval Evin hlas.

Obaja sme sa otočili za hlasom a uvideli Evu stojacu medzi dvermi. V momente vyštartovala za mnou a silno si ma stiahla do objatia.

„Si v poriadku?" prezrel si moju tvár a aj celé moje telo.

Iba som prikývla. Vyzerala som hrozne a aj som sa tak cítila. Znovu som sa otočila ku Shawnovi a venovala mu posledný, rozlúčkový bozk.

„Už choď." Šepla som a neodpustila si ešte jeden malý bozk.

Rýchlo som si zotrela slzy a otočila sa na odchod. Každá jedna bunka v mojom tele mala nutkanie sa rozbehnúť za ním a v živote sa ho nepustiť. Pozrela som po celý čas do zeme, na ktorú padali moje krokodílie slzy. Pri dverám sa naše oči stretli posledný krát. Srdce mi pomaly pukalo od Shawnovho nešťastného pohľadu. Stál na chodníku s rukami zvesenými pozdĺž tela. Bezradne. Posledný pohľad bolel asi najviac.

Keď sa za nami zabuchli dvere, rozplakala som sa ešte viac.

„Ale no tak, Olívia. To bude dobré." hneď ku mne pribehla Eva, ktorá ma zaviedla ku schodom. Sadli sme si na tmavé drevené laty schodiska a tvár som si schovala do dlaní.

Potrebovala som chvíľku. Musela som sa vyplakať a zároveň tým aj upokojiť a Eva to vedela. Nič mi nehovorila a nenútila ma rozprávať. Iba ma objímala a čakala.