Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 18

O chvíľu ma Eva hodila domov, aby si otec náhodou nevšimol, že som bola dlho preč. vymyslela by som si, že sme sa spolu učili alebo niečo, hoc aj tak by sa to nezaobišlo aspoň bez facky za to, že som mala byť už dávno doma.

Pokojne som mohla u Evy zostať aj dlhšie, pretože otec už znovu nie je doma. Čím som si zaslúžila tento krásny pokoj? Takmer dva týždne v kuse je celé dni preč a príde iba večer. Počujem ho zhora, ako dole vždy večeria. Príde okolo desiatej, naje sa, spraví v kuchyni neporiadok a buď ide spať, alebo treskne s dverami do pracovne, takže viem, že mám radšej čušať, lebo je ešte hore a nie v príliš dobrej nálade.

V pyžame, čerstvo osprchovaná som si sušila vlasy, keď mi začal zvoniť mobil. Po špičkách som rýchlo dobehla do izby a prijala hovor.

„Áno?"

„Ahoj." Ozval sa Shawn z druhej strany linky.

„Ahoj." Odzdravila som so širokým úsmevom na tvári, čo určite bolo počuť aj v mojom hlase.

„Si už doma alebo vás s Evelinou ruším pri rozoberaní nášho vzťahu?"

„Nerozprávali sme sa o našom vzťahu." Snažila som sa zatĺkať.

„Áno jasné. O čom inom by ste sa asi tak potrebovali porozprávať?" ironicky sa spýtal, pričom sa zasmial.

„No, nie len o chlapoch ako si myslíš ty." Hodila som sa na posteľ, hoc o chvíľu budem mať podušku celú mokrú od vlasov.

„No to teda dúfam, že nie o druhých chlapoch, lebo to by sa ma vážne dotklo. Jedine tak o mne."

„Nie si stredom vesmíru." Podpichla som ho. Hoc, môjho zrejme aj áno.

„To si ani nemyslím, jediné čo viem je, že ty si stredom toho môjho."

Jeho slová som nečakala a aj keď Shawn ma veľmi rád dostáva do kolien, rozhodne som na to neni zvyknutá. Zostala som ticho a iba s úsmevom na tvári vstrebávala jeho slová.

„Stratila si reč?" spýtal sa s humorom.

„Pri tebe celom aj áno."

„Rád ti ju pomôžem nájsť. O 5 minút som u teba a môžeme ísť ku mne."

„To určite. Už druhý krát nebudem skákať z okna."

„Veď si to zvládla." Hrdelne sa zasmial.

„No len-len. A potom naspäť som sa nemala ako dostať dovnútra." Pridala som sa k nemu aj ja.

„Chýbaš mi." Odrazu zmenil tón hlasu na pokojný a tichý.

„Nemôže to byť také zlé, videli sme sa pred tromi hodinami." Snažila som sa ho trošku rozveseliť a byť akože vtipná.

„Chceš snáď tvrdiť, že ja ti nechýbam?"

„Hmmm...." zámerne som predlžovala svoju odpoveď a zostala chvíľu mlčať. Niekoľko krát si medzi tým odkašľal, aby som si dobre premyslela svoju odpoveď. Viac som ho ale už netrápila. „Na nešťastie chýbaš." Podvolila som. Jasne že mi chýba. A veľmi.

Je to šialené, že po takej krátkej dobe, ľúbim niekoho tak veľmi.

Shawn mi spríjemňoval večer ešte niekoľko desiatok minúť, až do kým sa mi oči nezačali zatvárať samé, od toľkej únavy. Šla som spať v dosť neskorej hodine a otec stále nebol doma. Jeho obchody zrejme naberajú iný spád. Je tu aj možnosť, že večer chodí za niekým iným. Myslím tým, nejakou inou ženou, nik nevie. Naozaj nechápem, aký vzťah majú teraz s matkou. Od smrti Becci sú na tom obidvaja psychicky zle a v podstate sa ani nerozprávajú. Nemajú kedy, otec je buď preč alebo zatvorený v pracovni a inokedy, keď má čas, matka je naopak opitá. Rodina za všetky drobné, všakže?