Healing Wounds |SK| S.M. - 1.séria ✔

Kapitola 11

„Máš aj nejakých súrodencov?" chcela som odpútať pozornosť od mojich horiacich líc.

„Myslíš, že mám súrodencov? Rodičia nechceli mať deti a ja som bol ich nehoda v skorom období života, takže nie. Rozhodne nemám súrodencov."

„Kedy mi už konečne povieš aj ty niečo o sebe?"

„Už nám skončil seriál." So smiechom som odvrátila zrak a nahmatala ovládač.

„No tak, Olivia." Snažil sa mi uchmatnúť ovládač z ruky, no nedala som sa. Rýchlo som sa posadila a schovala ovládač. „Daj to sem a odpovedaj."

„Načo mám odpovedať, veď som nepočula žiadnu otázku." Tvárila som sa nechápavo. „Teraz ma prosím nechaj prepnúť novú časť."

Stopla som ho rukou a chcela nadstaviť pokračovanie, no Shawn mi v tom zabránil. Zozadu sa na mňa natlačil a ruky obmotal okolo mňa. Chytil ovládač do ruky a snažil sa mi ho zobrať, no samozrejme som proti nemu statočne bojovala. Statočne až do momentu, kým ma nezranila ruka.

„Au.." sykla som od bolesti, keď mi omylom silnejšie stlačil prsty, ktoré ma ešte stále trochu pobolievali. Už som ich nenosila obviazané a už neboli ani opuchnuté, ale stále neboli v úplnom poriadku.

„Ou, prepáč, nechcel som." Pustil ma a chytil moju ruku do tej svojej. „Ukáž mi to." Jemne ma po nej pohladil a vyhrnul mi rukáv bundy. Z veľkého plátna išlo dostatok svetla a Shawn si samozrejme všimol niečo, čo sa mi dlho darilo zakrývať. Rýchlo som stiahla ruku ku sebe a zakryla si pokožku naspäť svojou rifľovou bundou.

„Ehm, mohol by si mi prosím ťa doniesť vodu?" rýchlo som sa spýtala ešte pred tým, než stihol niečo povedať on.

„Olivia, od čoho máš tie modriny na ruke?" hľadel mi sústredené na tvár, no ja som sa jeho očiam snažila vyhýbať.

„Nič, to som sa len udrela. Mohol by si mi doniesť tú vodu?" naliehala som a dúfala, že ho to prinúti túto tému už nerozoberať.

Moje plány nevyšli, keď sa Shawn iba načiahol cez sedačku a zo zeme zdvihol fľašku Coly.

„A teraz hovor. Ubližuje ti niekto? už minule si mala na rukách modriny." Podal mi fľašu a čakal čo odpoviem.

Keď som na neho pozrela mračil sa, čo je u Shawna nevídané, no teraz to tak naozaj bolo. Oči mal širšie než obvykle a stále čakal. Využila som príležitosť a zdržovala čas pitím Coly. No aj to o chvíľu pominulo.

„Vážne to nič nie je, iba som sa udrela." Usmiala som sa na neho a chcela ho tým presvedčiť.

„Nesnaž sa ma klamať. Tie fialové odtlačky prstov rozhodne nevyzerajú ako nejaká modrina. Nechápem, kto ti to robí?"

„Shawn, prosím ťa! Vravím, že to nič nie je." Zvýšila som hlas. „Mala by som ísť, toto nebol dobrý nápad." Postavila som a mierila ku dverám. Samozrejme, že som najskôr musela zakopnúť o sedačku, kým som sa k ním naozaj aj dostala. Hneď ma ožiarilo veľké svetlo z chodby, no aj tak som ďalej kráčala dolu.

„Počkaj Olivia, kam ideš?"

„Domov." Rýchlo som prešla schodmi.

„No tak, počkaj!" zakričal po mne a dolu na prízemí ma dobehol. Chytil ma za lakeť a donútil otočiť sa k nemu. „To ťa tak nahnevalo? Tak prepáč, ja nemyslel som..."

„Shawn, to je jedno. Aj tak už musím ísť domov, rodičia ma zabijú ak prídem neskoro. Iba si zavolám taxík a pôjdem."

„To v žiadnom prípade. Keď už tak naliehaš ísť domov, aspoň ťa zaveziem. Teraz ťa nenechám ísť samú taxíkom aj keď najradšej by som bol, keby si ešte zostala."