Poppy Walker

11*

Ani neviem ako,ale zrazu som na pláži a stojím na vysokom útese a sledujem ako vlny narážajú do skál. Ešte stále zvažujem,či to mám ukončiť.Dážď a slané slzy ma len posúvajú bližšie k okraju útesu,no srdce ma prehovára,že tu nemôžem nechať mamu,babičku a Parkera.

Neviem prečo práve jeho,no cítim,že mi prirástol k srdcu aj keď sa poznáme dokopy päť dní a z toho tri dni som ho nenávidela. Rozum je obklopený mojimi samovražednými myšlienkami a tak môj mozog núti dávať rozkazy mojim nohám aby sa krôčik po krôčiku posúvali vpred.

Celý život som mala pocit,že mi rodina nebude klamať,dokonca som verila rozprávkam,že rodina ťa nikdy neopustí! Možno niekoho iného rodina,nie moja! Otec,ktorý bol pre mňa veľký hrdina sa na mňa vykašľal a išiel mi rozprávať rozprávky,že na mňa vždy myslel,no pritom ma ani nespoznal,keď som za ním prišla a nebol pri mne,keď som mala nehodu alebo vtedy,keď ma Noah len využil. Potrebovala som  počuť jeho ochranárske slová,že mu ublíži,že jeho vzduchovka naňho čaká,no tie slová neprišli.

Max.Môj jediný brat,ktorému som vždy verila ma tiež podrazil.Nepovedal mi o otcovi a zrejme ani otcovi nepovedal o mne.

Už som celkom na kraji. Jediný pohľad na tie vlny ma tak veľmi upokojuje,až verím,že keď skočím, budem sa mať lepšie. Počujem ako ma prehovárajú aby som išla k nim. Budem sa cítiť lepšie,už viac nebudem sklamaná a oklamaná,že už nebudem nikomu na príťaž...

Už len krôčik a som tam.Dávam ľavú nohu dopredu akoby som chcela urobiť ďalší krok,no ten krok bude môj posledný...

,,Poppy!"počujem za sebou hlas,no neviem ho k nikomu priradiť. Otočím sa,no zabudnem,že pod druhou nohou nemám zem a zrazu padám.

,,Pomóc!" zakričím. Včas ma, ale ruka dotyčného zachytí.

,, Mám ťa,"povie Matt.

,, Prosím, pusť ma,"zaprosíkam. Síce som kričala o pomoc, no to len z pokynu, ktorý mi prikázal mozog.

,, Ver tomu, že ťa nepustím, "povedal a snažil sa ma vytiahnuť.  No bola som ťažká a ruky sme mali mokré od dažďu.

,, Matt, prosím,"zapozeral sa mi do očí a za ruku má stisol viac, a vytiahol ma. Vytiahol ma znova na útes a ľahol si vedľa mňa. Ticho ma pozoroval, zatiaľ čo ja som plakala.

,,Poďme preč,"povedal a vzal ma na ruky. Neviem ako ma tam našiel. Nemám silu nad tým premýšľať. Som unavená. Nie fyzicky,ale psychicky.

Vzal ma do jeho auta a zapol kúrenie. Sadol si na miesto vodiča a vyrazil daždivými ulicami LA neviem kam.

Celá cesta prebiehala v tichosti. Občas sa ozvali moje vzlyky,ale inak ticho.

Z jednej strany som bola rada,že je ticho,ale z druhej strany,som chcela vedieť čo si myslí. Zrazu sme zastavili pred nie veľkým domom. A páčilo sa mi to. Všetok ten luxus mi išiel už na nervy. Matt ma chytil za ruku a tak som sa naňho pozrela. Mal teplé ruky,no v očiach sa mu odrážal zmätok. Chcel odpovede.

Tak ako ja.

,,Ja...Poppy-"

,,Matt,ďakujem,že si ma zachránil,ale nechcem sa o tom baviť."prerušila som ho.

,,Poppy-"

,,Nepotrebujem kázania aká som bola nezodpovedná zato čo som chcela urobiť. Vtedy som to chcela,ale teraz už nie. Ak budeš taký láskavý...odvezieš ma prosím domov?"

Slabo prikývol a znova naštartoval. Nadiktovala som mu adresu a vyrazili sme.

***

,,Ďakujem Matty."usmiala som sa naňho a on mi oplatil polovičný úsmev.

,,Prosím..-"

,,Neboj..nikomu to nepoviem,"usmial sa.

,,Ďakujem,"usmiala som sa a objala ho.

,,Poppy..asi to bude po tom všetkom nevhodné,ale nezájdeme niekam?"

,,Ako na rande?"usmiala som sa.

,,Môže byť,"usmial sa.

,,Tak dobre,"

,,Čo tak zajtra?"

,,Dobree,"zatiahla som.

,,Po zápase sa dohodneme,dobre?"

,,Uhm,"

,,Tak ahoj a ešte raz ďakujem,"vystupovala som z auta.

,,Neďakuj toľko,ahoj. Nerob hlúposti!"

,,Nebudem,ahoj.."zatvorila som dvere na aute a vošla dnu do bytu.

V byte som nepočula žiaden smiech,hlas či pohyb. Z čoho som usúdila,že nikto nie je doma a to je najlepšie momentálne.

Vybehla som rýchlo do svojej izby po suché oblečenie a namierila si to do kúpeľne,kde som si začala púšťať vodu do vane. Vyzliekla som sa a vošla do vane s penou. Teplá voda mi pomáhala vypnúť a to som teraz potrebovala. Prestať rozmýšľať.

***

Už som mala asi štvrtú cigaretu a vždy nie som v pohode. Viem,že cigarety nie sú žiaden kúzelný zázrak,ale aj tak.

Vzala som si mobil so slúchadlami a zaľahla do postele. Nohy a ruky sa mi vždycky triasli. Ako som mohla byť taká sprostá? Fajn,beriem.Moja psychická stránka to už nezvláda. Možno keby,že tu už nie som...predsa by bolo lepšie.

V očiach ma znova zaštípali slzy. Nedokázala som to ovplyvniť. Postavila som sa z postele,obliekla si na pyžamo niečo teplejšie,vzala si mobil,slúchadlá a cigarety.

Zišla som dole,obula sa a zabuchla za sebou dvere. Išla som ulici,kde boli bary. Neviem,ako som sa tu dostala. Išla som jednoducho tak kde ma nohy zaviedli. Išla som okolo opitých skupinkách a snažila som sa byť neviditeľná.

No nejak sa mi to nepodarilo. Zrazu,keď som prechádzala okolo skupinke chalanov, mi jeden z nich skrížil cestu.

,,Kam že tak sama?"opital sa opilo ale aj tak som spoznala jeho hlas.

,,Tam kde ty nie,"povedala som a chcela ho obíjsť,no ten tupec ma nenechal odísť.

,,Ale ale..máš ostrý jazyk..a to sa mi páči,"povedal a skláňal sa,že ma pobozká,ale moja ruka bola rýchlejšia a skončila na jeho líci.

,,Čo si to dovoľuješ,ty mrcha?!"skričal a chcel mi vlepiť,ale v opilosti má spomalené zmysly a tak som sa mu uhla.

,,Poď sem!"

,,Daj sa vypchať! A už sa ma nikdy nedotýkaj!"skričala som teraz ja a išla som už radšej domov.