Poppy Walker

14*

Parker mi okolo obeda priviezol Zoey. Prve bola taká nesmelá,ale iba na začiatku. Potom sa začala rozprávať s každým,kto išiel okolo.

Sú to už tri hodiny,čo odišiel. Zoey teraz spí a ja rozmýšľam nad Parkerom. Snažila som si čítať knihu aby som prišla na iné myšlienky,pozerala som na telku,potom do laptopu,no moje myšlienky zablúdili vždy k nemu. Mohla som sa snažiť,ako som chcela,ale bolo to márne.

Parker:

Ešte vždy cestujem. Je to celkom vyčerpávajúce. Aj keď počúvam hudbu vždy rozmýšľam nad tým čo sa dnes stalo.

Neveril som,že mi Poppy postráži sestru. Keď som sa s nimi lúčil,pošepkal som Poppy aby sa o Zoey dobre postarala. Nechápala o čo ide ale prikývla. Vtedy som ju silno objal. Asi to bolo čudné,ale chcel som si uchovať to jej objatie v hlave.

Asi sa pýtate,že prečo. Je tu totiž taká možnosť,že sa už živý nevrátim. Hoci som sľúbil Poppy,že sa vrátim, nedávam však tomu veľké šance. To čo robím je nebezpečné,ale radšej nech zomriem ja ako Zoey alebo Zayn.

Ale keď sa vrátim živý,pôjdem hneď za Poppy a začnem to s ňou odznovu. Musím predsa dokončiť tú svoju pomstu!

Keď sme už pri tej Poppy..trošku ma ráno prekvapila,čo mi povedala a Zoey si zobrala bez problémov. Možno predsa len ona je iná,no tomu veľmi neverím.

To s tou Amber bola pravda. Nechcel som jej dať Zoey na starosť. Ešte by prišla o rozum!

Poppy:

,,Tak čo ideme robiť?"opýtala som sa Zoey.

,,Poďme na pláž!"

,,Dobre! Máš tu plavky?"

,,Uhm.."a už sme sa išli baliť na pláž.

***

,,Ty máš už na dnes dosť!"zasmiala som sa na malej,keď mi pomaly zaspávala na rukách. Síce si poobede trošku pospala ale tá voda ju vyčerpala.Zazvonila som Maxovi aby mi prišiel s ňou pomôcť a aby ju odniesol do mojej izby.

Ja som sa išla ešte osprchovať a tiež som išla spať.

***

Takto prešli tri dni. Tri dni sme so Zoey robili veľa vecí. Boli sme v parku,na pláži,v kine...jednoducho sme mali každý deň program.

Vzala som ju aj na obe tréningy. Zoey spoznal len Zayn,Parkerov najlepší kamarát.Aj sa ma pýtal,že prečo Zoey nie je doma,keď má doma petúnku a aj otca,a že prečo práve ja ju mám na starosti.

To čo mi povedal Zayn ma tak nahnevalo,že večer keď Zoey zaspala,som vyšla na balkón sadla si do kresla a zavolala Parkerovi.

Zvoní,zvoní a ešte vždy zvoní! Keď s nim človek chce prebrať celkom dôležité veci,tak neberie,ale keď nechcete nič je práve on kto otravuje s úplnou somarinou.

Ako som tak sedela a pozerala sa do diaľky,spomínala som na tie osemnáste roky.

Ako dieťa som mala šťastné detstvo,rodičov,ktorý sa ľúbili,brata,ktorý mi vždy robil zle ale aj tak ma mal rád,mala som veľa kamarátov(hlavne starších chlapcov),vtedy som bola šťastná!

A bum! Potom nastali moje dvanáste narodeniny a všetko sa zmenilo. Zmenil sa mi život. Otec od nás odišiel za nejakou kravou sprostou a má s ňou teraz rodinu! Vychováva a vychovával svoje deti s láskou a všetkou tou nehou..jednoducho sa o svoje decká vždy staral a stará a vždy bol pri nich! No a o toto som prišla!

Prišla som o svojho hrdinu,o ochránerského a starostlivého otca! V tých dvanástich sa mi po jeho odchode urobila v srdci dosť hlboká a prázdna diera,ktorá nie je ešte ani dnes zaplnená!

Chýbal mi! Každým dňom som ho potrebovala viac a viac,no už som preňho neexistovala. Vzdal sa ma. A to bolí aj po rokoch.

Poznáte ten pocit,že vás opustila pre vás veľmi dôležitá osoba? A ešte k tomu otec? Je to na nič pocit. Samozrejme ma to ako dvanásť ročné dievča zlomilo,no čím menej sa o ňom hovorilo..postupom času som už naňho ani nemyslela. Nemyslela som na to či mu chýbam alebo čo robí. Bolo mi to už jedno.

No nezabudnem ako sa na nás vykašľal! Ako sa vykašľal na mňa vtedy,keď som ho potrebovala!

Ani som si neuvedomila a dolu lícom mi stiekla prvá slaná slza. Hneď som si ju zotrela a premýšľala ďalej.

Mama to všetko taktiež zlé zvládala,ale snažila sa kvôli nám. Max sa mi ako starší brat,vtedy venoval cez jeho všetok voľný čas. Učil ma hrať futbal a hral so mnou videohry.

Nad týmito spomienkami som sa usmiala. Potom prišiel tanec,Maxov odchod na vysokú,Noah,nehoda,sťahovanie sa,José,znova tanec,Josého smrť,no a už sme tu. Prázdniny v LA!

Prestala som už rozmýšľať nad svojím životom a znova som zavolala Parkerovi.

Po pár zvoneniech mi dvihol.

-Čo chceš?! Nemôžem teraz hovoriť!-
Bez pozdravu na mňa vyletel.

,,Chcem aby si mi vysvetlil pár vecí!"

-Čo si nepochopila na vete,,Nemôžem teraz hovoriť?"-

,,Mne je to jedno!-"

Prerušila ma streľba a následne pípanie mobilu.

,,Parker?!"hovorila som vystrašene do mobilu.

,,Parker!"skričala som no,žiadna odozva.Skúšala som mu volať znova a znova,no už mi nedvihol.

Čo ak ho postrelili alebo zabili? Preboha!!!

Dala som si ruku na ústa aby som zabránila mojim vzlykom výjsť na povrch,ale slzy som nedokázala zadržať.