Poppy Walker

25*

,,Dobrý deň,náhodou nezháňate pomocníka?"opýtala som sa každého obchodníka. Ich odpoveď bola vždy negatívna. Behala som všade kde sa dalo,no prácu sa mi nepodarilo zohnáť.

Bola som z toho celého viac než zúfalá. Nevedela som čo mám robiť. Mama s babkou tak nemohli fungovať. Ubíjalo ich to.

,,Teta Matilda,nepotrebujete pomôcť?"bola som natoľko zúfalá,že som chodila k susedom pýtať sa o prácu.

,,Och,moja,nemám nič,čo by si mi mohla pomôcť urobiť,"povedala ľútostivo. Celá zúfalá som sa otočila.

,,Alebo vieš čo? Môžeš mi pomôcť vyfarbiť dom a ja ti zaplatím,"otočila som sa a videla som ako sa usmiala.

,,Vážne?"

,,Áno,"usmiala sa. Hneď sa mi na tvári zjavil úsmev a objala som ju.

,,Tak poď,"pozvala ma dnu. Dom nemala veľký. Vlastne tam kde sme bývali neboli veľké domy..skôr by som povedala,že sme bývali v chudobnej štvrti.

Ale nič mi nechýbalo. Mala som rodinu,zdravie...všetko čo mi chýbalo ku šťastiu bol možno tak otec a Max,ale po čase som si zvykla aj bez nich.

,,Tak tu máš farbu,"podala mi žltú farbu.

,,Pretri mi dom asi iba na jednu vrstvu,"usmiala sa.

,,Dobre,"prikývla som. Hneď som sa pustila do práce. Vlasy som si dala do gumičky,bzala štetec a štetec dala na dom. Roztrela som farbu a tak som to opakovala až kým som nemala celý dom vyfarbený.

,,Tak už je to!"zvolala som unavene.

,,Ďakujem ti Poppy!"usmiala sa.

,,Tu máš dvadsať eur viac ti nemôžem dať."povedala ľútostivo.

,,To je v poriadku aj za to ďakujem,"usmiala som sa na ňu a vzala si peniaze. To maľovanie mi zabralo skoro celý deň. Teraz sa idem osprchovať,zmyť zo seba tú farbu a utekám na tanečnú.

***

Po tanečnej celá unavená som sa vybrala do práčovne. Vybrala som zo sušičky suché prádlo a začala som žehliť. Tak to išlo do neskorej noci.

Okolo tretej ráno som mala požehlené všetko. Došla som domov a hneď si ľahla do postele.

Mala som zvláštny sen. Snívalo sa mi,že som bola na pohrebe. Na tom nebolo ešte nič zvláštne. Zvláštne to začalo byť až potom,keď každý kto okolo mňa prešiel mi hovoril úprimnú sústrasť..Nevedela som kto zomrel,prečo mi to hovorili a prečo som neplakala. Cítila som len bolesť,ktorá mi zabraňovala sa poddať slzám. Vážne zvláštny sen.

Pozrela som sa na hodinky a čas mi ukazoval,že je ledva päť ráno. Super. Spala som ledva dve hodiny. Spať sa mi už nechcelo a ani som sa nemohla vrátiť späť do postele.

Parker:

-Parker! Kde si?-opýtal sa Max do mobilu.

,,Teraz som prišiel z tréningu,prečo?"

-Rozmýšľal som, že do Španielska by sme letieť už o niečo skôr.-povedal a ja som sa celkom aj potešil.

,,O koľko skôr?"

-No rozmýšľal som,že už dnes,ale nikto by o tom nevedel. Ani mama,ani Poppy..vieš,že by sme si obzreli Madrid a tak!-

,,Vieš,že áno! Idem skontaktovať Ethana!"a zrušil som. Kým som došiel do izby už som vytáčal Ethana.

,,Čau..Zbaľ sa! Odchádzame!"

-Ale veď sme mali ísť neskôr,nie?-

,,Hej..tak sa zbaľ. Ešte ti zavolám,kde a kedy sa stretneme!"a zrušil som.

Prve som do svojho kufra nahádzal veci,ktoré budem potrebovať,potom oblečenie a topánky. Rýchlo som sa vybral k Zoey a začal aj ju baliť.

,,Eh...Parker,čo robíš?"opýtala sa nechápavo Zoey z poza dverí.

,,Kvietok ideme na dovolenku. A podarilo sa mi vybaviť aby sme šli už dnes!"usmial som sa na ňu.

,,Jupí!"zvolala a začala mi pomáhať s vecmi. Zbalil som jej všetko bez čoho by sa nezaobišla. Takže oblečenie,nejakého plyšového zajka a jej obľúbenú fľašu.

Ethanovi som zatiaľ napísal,že nech dojde k Maxovi,ten by mal prísť k nám teda pred bránu. Keď sme vychádzali z domu zastavil nás otcov hlas.

,,Kvietok,vonku tam v tom aute je Max...choď za ním a povedz mu,že zachvìľu prídem."usmial som sa na ňu. Ona si vzala svoj kufor,ktorý horko ťažko ťahala za sebou a ja som sa otočil k otcovi.

,,Kam idete?"

,,Na dovolenku,"

,,Ehm...a kde?"

,,To je jedno!"

,,Nie,nie je! Chcem vedieť,kde odchádzajú moje deti!"

,,Otec nebuď smiešny!  Celý čas sa nepriznávaš za nás a zrazu bum! Nechaj nás tak!"povedal som a odišiel.

,,Ty utekáš!"počul som otca ako sa smeje za mojim chrbtom. Nedal som sa vyprovokovať a išiel som smerom k autu. Do kufra auta som vložil svoj kufor a sadol si na miesto spolujazdca.

,,Choď!"povedal som Maxovi hneď ako som si sadol. Hneď počúvol. Pozrel som dozadu a videl Zoey ako sa pozerá von oknom a usmieva sa. Usmial som sa tiež a pozrel dopredu na cestu.

,,Čo sa tak usmievaš?"opýtal sa ma Max.

,,Len rozmýšľam,"odpovedal som a ďalej sledoval cestu.

Zastavili sme pred Maxovym bytom. Keď si tak vlastne spomínam naposledy som tu bol keď tu ešte bola Poppy.

,,Idem si zatiaľ po veci a ty zavolaj Ehanovi aby došiel sem,"povedal,keď otváral dvere.

Ethanovi som zavolal a povedal,že tu bude za pár minút.

,,Parker a kde je Poppy?"opýtala sa ma Zoey.

,,Vieš Kvietok..ona je doma,"

,,Ale veď sme u nej doma a nie je tu,"

,,Mojko ona tu bola len na prázdniny...teraz je už u seba doma,"

,,Aha...a kde býva?"

,,V Španielsku zlatko,"

,,A je to ďaleko?"

,,Áno,"

,,A pôjdeme ju navštíviť?"

,,Určite áno!"usmial som sa na ňu. Úsmev mi opätovala. Zrazu niekto zazvonil. Išiel som teda otvoriť. Dvere som otvoril a dnu sa dotrepal Ethan aj so svojim kufrom.

,,No čau!"pozdravil ma s úsmevom.

,,Ujo Ethan!"zakričala naňho z obývačky Zoey.

,,Princezná!"a objali sa. No to by neboli oni keby sa nezačnú hneď šaliť.

,,Tak sme tu všetci!"zvolal Max.

,,Tak ideme,nie?"opýtal sa Ethan. Všetci sme prikývli a vybrali sa preč.

***

Za pol hodinu sme boli na letisku. Fú..som tak blízko aby som si ju znova získal!

-Parker,kde si?-
Ozvalo sa z môjho mobilu.

,,Na letisku, Amber!"

-Ty odchádzaš?-
Zvýšila hlas.

,,Hej,"

-Čo a kedy sa vrátiš?-

,,Neviem,"a zrušil som. Chalani so Zoey na mňa pozerali spýtavým pohľadom. Len som pokrútil hlavou a čakal na náš let.

Ahoj!

Tak ako sa vám páčila kapitola?
Chlapci so Zoey letia do Španielska-Madridu🙈 Kedy si myslíte,že sa stretnú a ako? 😀

*D*