Poppy Walker

26*

Po nekonečných hodinách sme prileteli do Madridu. Malá už spala. Vzal som ju teda na ruky a s chalanmi sme vystúpili z lietadla. Išli sme do haly si po svoje kufre.

Kedže som mal Zoey na rukách jej kufor vzal Max a môj Ethan. Potom sme vyšli pred letisko a zavolali si taxík. Odviezli sme sa do hotela,v ktorom strávime ešte asi tak týždeň a potom pôjdeme za Poppy. Neviem ako to celé vydržím. Byť v jednom meste s ňou ale neísť za ňou.

***

,,Tak sa vidíme ráno,"povedal Max a každý vošiel do svojej izby. Neviem či sa mi podarí zaspať,kedže je tu posun časov ale uvidím.

Malú Zoey som položil na druhú stranu postele a ja som sa išiel osprchovať. Poznám ju mesiac a pol a neviem si predstaviť bez nej život. Tak veľmi sa mi dostala pod kožu,do hlavy či do srdca. Cítim sa ako pobláznený pubertiak,ktorý si nevie predstaviť život bez svojej milovanej osoby. Presne tak sa cítim.

Čo urobím,keď ju stretnem? Alebo skôr čo urobí ona,keď ma uvidí? Pošle ma preč? Vynadá mi? Utečie? Alebo sa bude tváriť,že ma nepozná?

Poťahal som sa silno za vlasy akoby som veril,že keď si ich vytrhám tak tie myšlienky zmiznú. Že zmizne všetko,čo ma trápi,že jednoducho toto je len zlý sen a keď sa zobudím,uvidím svoju Poppy ležať vedľa mňa.

Chýbajú mi jej pery,jej úsmev,jej oči. Chýba mi jej smiech. Chýba mi ona. Ona celá! Nikdy nezabudnem na jej drzý jazyk,na jej telo. Nezabudnem na naše večerné rozhovory na štadióne.

Pamätám si ako bola v jednu noc tak veľmi zraniteľná a ako sa mi zverila s niečim čo ju tak veľmi poznačilo. Vtedy som ju objal a tíšil a ona ma stískala vždy silnejšie a silnejšie. Bol som si v tej chvíli istý,že už nikdy nedovolím aby jej niekto ublížil. A vtedy som si uvedomil,že ju mám rád. Možno viac než rád.

Osprchovaný som si ľahol k malej a hneď som aj zaspal. Veď bolo 6 ráno. Len teraz mi treba dúfať,že Zoey sa nezobudí tak skoro.

Poppy:

Skoro celú noc som bola hore. Mala som taký zvláštny pocit, no neviem z čoho. Bolo už aj tak pol siedmej ráno a to znamenalo,že sa idem rýchlo osprchovať a pripraviť na nový deň.

Obliekla som si nejaké staré kraťasy a vyťahané tričko. Na raňajky som chuť nemala,takže po tichu som sa vykradla z domu. Nechcela som zobudiť mamu a babku. Keď som už bola von s úľavou som si vydýchla.

Tak a deň začína! Znova som som behala od domu k domu a pýtala sa na prácu. Niektorí mi dali nejakú tú prácu, iní mi zatvorili dvere pred nosom. Pochodila som skoro po celom Madride,len aby som našla prácu. A aj sa mi to podarilo v nejakej maliarskej dielni. Jednoducho,že budem pomáhať pri maľovaní. Takže,keď pôjdu maľovať niekde dom alebo nejakú budovu ja im budem pomáhať.

,,Poppy,ideme do jednej štvrte maľovať domy. Vezmi vedrá,štetce a farby a nalož ich do auta,"povedal moj novy šéf a otočil sa na odchod. Ako do riti! to je tak milé! Som tu ani nie hodinu! Kde mám nájsť tie sprosté veci?!

,,A Miguel ti to tu ukáže a pomôže s vecami,"ukázal na jedného chalana. Vďaka ti Bože,že si ho osvietil! V hĺbke sebe som ďakovala Bohu.

,,Som Miguel,"predstavil sa mi ten chalan.

,,Poppy,"povedala som a obaja som išli k nejakým dverám.

***

,,Tak to by sme mali,"povedal náš šéf,keď sme domaľovali posledný dom,čo sme dnes mali. Celý deň na nohách. A to je len šesť večer. Potom idem ešte do práčovne.

Zbalím všetky tie farby,štetce,vedrá,handry a idem ešte odlepiť pásky z okien a dverí a poprípade ich umyť.

Všetky pásky som zlepila a teraz musím ešte poumývať. Najhoršie na tom je,že som tu ostala sama. Šéf aj ostatní odišli odniesť veci tak dúfam,že sa aspoň niekto po mňa vráti.

Parker:

Išli sme smerom do hotela asi okolo šiestej večer. Boli sme sa trošku prejsť po meste a musím uznať,že je to fakt pekné mesto. Sú to milí ľudia a tak celkovo..páči sa mi tu.

,,Chalani ja už idem do hotela. Je mi trochu zle..bolí ma hlava a tak...Postaráte sa o Zoey?"opýtal som sa ich.

,,Máš jasné! Nie že sa stratíš!"ešte za mnou zakričali. Len som pokrútil nad nimi hlavou a išiel k hotelu. Malá chcela ísť ešte do cukrárne. Išiel som pomaly do hotela a pozrel sa snáď do každej uličky. Keď som prechádzal okolo ďalšej,zastavil ma nejaký pár a pýtal sa na cestu.

,,Ehm....hovoríte anglicky?"opýtal som sa ich. Prikývli tak som sa ich teda spýtal,že kam chcú ísť. Odpovedali mi,že chcú ísť do hotela. Odpovedal som im,že ich tam zavediem,lebo že aj ja tam idem. Usmiali sa a prikývli. Usmial som sa tiež a obzrel sa do uličky. Niečo mi vravelo,že sa tam mám pozrieť.

Bolo tam dievča,ktoré umývalo okná. To dievča sa mi zdalo povedomé a tak trošku smutné. Chcel som ísť k nej bližšie a opýtať sa,že či sme sa už nestretli,ale vtedy som jej uvidel do tváre. Bola to ona. Poppy. Moja Poppy

Ahojte!

Tak po trošku dlhšej dobe je tu nová kapitola! Dúfam,že sa vám páčila a chyby si prosím nevšímajte! 😊

Tak ako si myslíte, že to bude? Stretnú sa? Pôjde Parker za Poppy alebo sa mu to len zdalo?

*D*