Poppy Walker

21*

,,Parker,to lietadlo odlieta za 15 minút!"ponikáril Max.

,,Ja viem..snažím sa ísť,čo najrýchlejšie!"

Boli sme u Maxa v byte,ale ten byt bol prázdny! Odišla. A ani sa nerozlúčila! Bože! Prečo,keď som našiel dôvod na úsmev mi musíš všetko pokaziť?!

,,Parker,zvoní ti mobil,"upozornil ma na zvoniaci mobil Max.

,,Dvihni a daj reproduktor,"

-Ty si taký idiot Parker!-ozvalo sa. Matthew samozrejme.

,,A čo som spravil?!"

-Odišla!To si spravil!-

,,Matthew,momentáne nemám na teba čas!"povedal som a zrušil.

,,Parker pozor!"zakričal Max a ja som sa pozrel na cestu. Len tak-tak sa mi podarilo zabrzdiť. Čo to do čerta je?! Videl som policajta a rozbehol sa za ním.

,,Čo sa tu deje?"spýtal som sa.

,,Vážna autonehoda. Mrzí ma to, ale táto cesta nebude prejazdná asi tak dve hodiny,"povedal. Chcel som niečo povedať,ale odišiel za ďaľším pánom.

Chytil som sa za vlasy a silno za ne potiahol. Pomaly ale isto ma pohlcovala panika a úzkosť.

,,Čo sa deje?"dobehol za mnou Max.

,,Nestihneme ju. Je to vážna autonehoda a cestu spojazdnia až o dve hodiny."

,,Si robia srandu?!"

Pozrel som naňho pohľadom kiežby. Ale bolo to už jedno. Bol som tak blízko! Tak blízko k tomu aby som všetko zmenil!

,,Do čerta!"pozrel som sa na Maxa na čo nadáva a pozrel sa tým istým smerom ako on. Videl som odlietajúce lietadlo,v ktorom sedí dievča,ktoré pre mňa znamená veľa.

,,Nie!"zakričal som a podľahol zúfalstvu.

***

Cestou naspäť nepadlo ani jediné slovo. Obaja sme boli ponorení do svojich myšlienok.

Poppy:

Bolo to pre mňa ťažké odísť bez rozlúčky a ešte opustiť ľudí,ktorí mi za tak krátky čas prirástli k srdcu.

,,Slečna,ste v poriadku?"prihovorila sa ku mne staršia pani.

,,Som,"usmiala som sa na ňu cez potlačané slzy.

,,Vidím,že nie si. Čo sa stalo?"opýtala sa milo. Zhlboka som sa nadýchla. Ťažké bolo to všetko prežiť a nie na to ešte spomínať.

,,Viem,že som cudzia pre teba,ale možno by ti pomohlo to povedať úplne cudzemu človeku,"nadýchla som sa a povedala jej všetko.

,,Také pekné dievča by sa nemalo trápiť kvôli takému chlapcovi,"povedala mi.

,,A on musí byť riadny hlupák,keď toto,"ukázala na mňa, ,,Nechal len tak odísť,"zasmiala som sa na ňu. Úsmev mi opätovala.

***

,,Mami? Ahoj...ja lenže som na letisku..došla by si prosím po mňa?"

-Ale veď mala si dojsť až v septembri,ale jasné,že dojdem. Za dvadsať minút som pri tebe.-povedala a zrušila.

***

,,Zlatíčko,ahoj!"privítala ma s úsmevom. Snažila som sa usmiať,ale bolo to tak ťažké...

,,Čo sa stalo?"opýtala sa so starostlivým hlasom. Už som sa neudržala sa usmievať. Bolí ma na to myslieť, nie to o tom ešte rozprávať. Rýchlo ma objala a ja som jej objatie opätovala.

,,Poď,ideme domov!"povedala a pomohla mi k autu. Vzala mi kufor a naložila ho do kufra auta. Sadla som si na miesto spolujazdca a čakala kým mama príde a odvezie ma už domov.

,,Povieš mi čo sa stalo?"opýtala sa po niekoľkých minútach.

,,Poviem,ale ešte nie teraz,"povedala som zachripnutým hlasom. Všimla som si ako prikývla a už nič nevravela. Pozerala som na môj mihajúci sa Madrid,ktorý mi tak chýbal.

***

,,Kde je babička?"spýtala som sa mami,keď som si vybaľovala veci.

,,Asi niekde u susedov,"iba som prikývla a ďalej som vybaľovala.

,,Kúpila som ti niečo,"prišla som s úsmevom k mame.

,,A čo také?"videla som ako sa jej rozžiarila tvár a podala jej krabičku s nahrdelníkom.

,,Ten je nádherný,"obzerala si strieborný nahrdelník s kamienkom.

,,Ďakujem,"a začala ma obíjmať.

,,Poppy!"zakričala od dverí babička. Od mami som sa odtiahla a utekala babičke oproti. Vystískali sme sa a potom som aj  jej dala darček. Kúpila som jej knihu jej obľúbenej autorky aj s venovaním. Obe boli veľmi spokojné.

***

Keď sme večer sedeli na terase a mama s babičkou pili čaj zatiaľ čo ja kakao,rozhodla som sa,že im poviem prečo som prišla oveľa skôr ako som plánovala. Je mi o tom ťažko rozprávať,ale vidím na nich,že sa to chcú opýtať. A čím skôr im to poviem, tým lepšie.

,,Keď som došla do LA stretla som jedného chlapca,"hneď zbystreli.
,,Prvé dni to bolo také,že sme sa nenávideli,provokovali sa,hádali,robili si naprieky...Raz ma Max aj s jeho kamarátom vzali na štafión zahrať si futbal,a tam si ma všimol tréner,ktorý ma hneď vzal do tímu. Bola som rada,lebo futbal je a bol pre mňa ako život. No tam v tom tíme bol aj ten chlapec...."nadýchla som sa.

,,V ten večer som sa trochu pohádala s Maxom a odišla som preč. Stretla som Parkera-to je ten chlapec. Rozprávali sme sa ako dlhoroční kamaráti. No a odvtedy sa zmenil môj pohľad naňho. Po čase som ho začala ľúbiť. A raz,keď som uňho bola som počula jeho telefonát,ako sa rozpráva s kamarátom o mne a že som bola len nejaká pomsta..."zotrela som si slzy.

,,Nič som mu nepovedala,lebo som čakala,že mi to povie sám. Naivka Poppy! Tak som sa tvárila,že je všetko v poriadku a o niekoľko dní som mala chlapca a on dievča. Včera sme sa pohádali,chcela som mu to všetko vysvetliť, no on nechcel. A ja som sa už nechcela doprosovať,tak som odišla. Medzitým som stretla aj otca.."pozrela som na mamu,ktorá hneď zbledla.

,,Chcel mi všetko vysvetliť,ale keď som sa ho spýtala čo robí...nechcel mi odpovedať. To bol ďaľší dôvod aby som odišla."dokončila som svoj dlhý monológ.

,,Láska je sviňa,"skonštatovala babička. S mamou sme sa na nej zasmiali. Bolo fajn byť znova doma.