ŽIVOT POLOBOHOV

Ty!

Z pohľadu Percyho

Plávam pod vodou smerom k Annabethinmu hlasu. Už ju vidím. Skočila za mnou do vody a pláva mi naproti. Na chvíľu zastavím.
,, Annabeth." poviem s toľkým šťastím v hlase a znovu začnem plávať za ňou.
,, Nechoď tam." ozve sa mi v hlave, ale úplne to ignorujem a plávam ďalej.
,, Percy, musíš sa prebrať. Si v nebezpečí." začínam hlas vnímať, tak trochu spomalím. Annabeth je už skoro pri mne. ,,No tak, zobuď sa!" Vtedy sa mi pri pohľade na Annabeth začne všetko zahmlievať a meniť. Nič naokolo nie je jasné. Prižmúrim oči a snažím sa zaostriť, keď konečne spoznám, že osoba, ktorá sa ku mne približuje nie je Annabeth ale odporná siréna.
,, Do riti!" zvriesknem tesne pred tým, ako sa na mňa vrhne. Keď si siréna uvedomí, že už nie som pod vplyvom jej kúzla, zrýchli, ale to veľmi dobrý nápad nebol. Vrazí tvárou rovno do vodnej steny predo mnou, ktorú som vytvoril. Mávnem druhou rukou a uvezním ju vo vodnej klietke.
,, To máš za to, že si sa vydávala za ňu." poviem a začnem plávať k hnadine. Zrazu ma niečo zatiahne za nohu a začne ťahať ku dnu. Obzriem sa a je tam aspoň šesť ďalších sirén.
,, Ach- vy sa nikdy nepoučíte." poviem, švihnem rukou a všetky vcucne vodný výr.
,, Nabudúce si nezačínajte s Percym Jacksonom." poviem a vyplávam na hladinu. Obzerám sa okolo, ale Argo II nikde nevidím.
,, To sú smradi. Vrátim sa z mŕtvych a oni ma tu nechajú. Pekne. Dám ruku do ohňa za to, že to bol Jasonov nápad." poviem si pre seba a začnem plávať k útesu. Vyleziem na najvyššiu skalu a prezriem si súradnice.
,, No super." poviem si. Som niekde uprostred ničoho.
,,Kam mám dopekla íst?'' Netuším kadiaľ šli oni, ani ako dlho som bol vo vode. Takže za Argom asi nie. Asi mi nezostáva nič iné, len niekam plávať. Ale kam, tak to netuším. Začujem niečo šplechnúť vo vode.
,, Vy si nedáte pokoj?" poviem otočím sa a chcem do toho miesta hodiť guľu vody ale zastavím ju tesne predtým, než ju zasiahnem. Takmer som odtrhol hlavu morskej nimfe. Zarazím sa a rozpustím guľu.
,, Prosím ťa, prepáč." poviem a zbehnem k nej. ,, Neublížil som ti?"
,, Nie, som v poriadku. Len ma trochu zaskočilo, že chceš zabiť osobu, ktorá ti chce pomôcť." povie.
,, Už som sa predsa ospravedlnil."
,, Dobre dobre."
,, Som Percy." ponúknem jej ruku.
,, Ja viem." povie ale ruku mi nepodá, tak tú svoju stiahnem.
,, A ty si?"
,, To nie je podstatné. Počula som, čo si vravel, tak som ti prišla povedať, že najbližšia pevnina je tým smerom." povie a ukáže na more.
,, Vďaka." poviem jej a ona chce odplávať preč.
,, Počkaj." ohlásim ju ešte a ona sa otočí. ,, Rád by som vedel meno osoby, ktorá ma zachránila pred dlhým blúdením po mori."
,, Ako vieš, že nebudeš dlho blúdiť?" zasmeje sa.
,, Ale no taaak..."
,, Sheera [Šíra]. Som Sheera." povie konečne.

,, Vďaka Sheera." poviem a usmejem sa. Ona na mňa tiež a odpláva. Tak Sheera. To meno by som si mal zapamätať. Jaj, sladké to nimfy. Všetky by mi len pomáhali. Čo narobím. Som proste skvelý. Poviem si vduchu, a aj sa nad tým hneď zasmejem.

Z pohľadu Annabeth

Preberám sa. Au, moja hlava. Otvorím oči. Chvíľu mi trvá kým si uvedomím, čo sa vlastne deje. Sedím na chladnej zemi a okolo seba nič nevidím. Ruky mám spútané nad hlavou reťazami. Trhnem nimi ale ani sa nehnú. Akurát som si asi preťala pravú ruku, pretože sa mi v nej ozvala trhavá bolesť. No super. Cítim, ako mi krv steká dolu po ruke, ale znovu sa zapriem. Tentoraz preto, že sa chcem postaviť. Omotám si reťaze okolo rúk a ťahám sa hore. Keď sa však chcem pridržať nohou a potiahnem ju pred seba, v polovici cesty sa zastaví a ja spadnem na kolená. Zatrepem nohami a počujem ako sa reťaz šúcha o tvrdú dlážku. Doteraz som si tie putá vôbec nevšimla. Dokelu, ako môžem byť taká hlúpa?! Moje oči sa pomaly prispôsobujú tme, takže začínam vnímať obrysy. Vyzerá to na jaskyňu. Poondiaty Chrýsaór.
Znovu sa skúšam postaviť, no tentoraz si dávam väčší pozor na nohy. Vstanem a utriem si krvavú ruku do trička.
,, Chrýsaór! Kde si? Ukáž sa, ty zbabelec!" vrieskam, ale jediná spätná reakcia na moje slová je ozvena. Kričím ďalej. Stále vrieskam, nadávam, vyhrážam sa, no nič. Takto pokračujem niekoľko hodín - aspoň sa mi to tak zdá. Už nevládzem s hlasom ani s telom. Nevládzem sa viac držať na nohách. Som úplne vyčerpaná, smädná a hladná.
,, No tak, už sa ozvite. Niekto. Hocikto." poviem a každým slovom mi zlyháva hlas. Nakoniec povolím nohám, aby sa zosypali a môjmu telu tiež. Ruky mi zostanú visieť vo vzduchu a zároveň dovolím všetkým svalom uvoľniť sa. Zatvorím oči a po líci mi stečie slza.
,, Ja som si myslela, že slávna Annabeth Chasová je tvrdšia." ozve sa v tme ženský hlas. Zdá sa mi povedomí, no od vyčerpania si neviem spomenúť komu patrí. Snažím sa zaostriť do tmy, aby som videla osobu, ktorá ku mne kráča, ale nedarí sa mi to.
,, Kto si?" vykríknem do tmy z posledných zvyškov svojich síl.
,, Nespoznávaš ma? Beriem to ako urážku." povie žena a stále sa približuje. Zaregistrujem drobnú iskru, ale stačí na to, aby ma oslepila. Zavriem oči a keď ich otvorím, už sa jaskyňou rozlieha svetlo. Nie veľa, ale postačí, aby som sa uistila v tom, kde som. Zameriam sa však na osobu s fakľou v ruke. Zatiaľ vidím iba jej siluetu.
,, Je to lepšie? Alebo mám ísť ešte bližšie.'' povie a postaví sa takmer na môj dosah. Sledujem jej tvár ako sa vynára do svetla a nemôžem uveriť svojim očiam.
,, Ty?" spýtam sa neveriacky.
,, Mňa si tu nečakala, však mám pravdu?"