Realita (Dokončené )

2.Kapitola

Hellou :D Prajem príjemné čítanie :) Som zvedavá na vaše názory  Veroncek_Ka :D

Ospravedlňujem sa za prípadné chyby :)

,, V tom prípade som ten najšťastnejší muž na svete, pani Blackwoodova." Usmial sa na mňa. ,,Sta- ešte stále som slečna Prizeová." Povedala som a modlila sa za to aby si nevšimol to moje zakoktanie. Preboha,však ja som chcela povedať Starková. Kristepane čo sa to deje?! 

,,Naozaj si v poriadku?" Opýtal sa ma ustarostene. ,,Naozaj Alex, len som zle spala to je všetko usmiala som sa a venovala mu ľahký bozk na pery. Aj keď sa budeme brať, Alexovi som nepovedala o svojich nočných morách. Predsa len aj keď sú to len zlé sny, ich hlavnou postavou je vždy Aiden. ,,Tak si ešte pospi." Povedal a chvalabohu si nič nevšimol. ,,Nemôžem, za chvíľu bude hore aj Dominick, treba mu ísť spraviť raňajky a treba niečo spraviť aj na obed." Povedala som sa a pri Dominickovom mene som sa usmiala.  ,,Malému spravím raňajky aj ja, kľudne si ešte pospi." ,,Ďakujem Alex, no niečo mi hovorí,že už nezaspím." Povedala som a postavila sa z postele. ,,Mackieee." ,,Myslím to vážne." Prešla som ku skrini a vytiahla si čierne legíny a čierno-bielu kockovanú košeľu. Skôr než stihol čokoľvek povedať som opustila spálňu a zamierila do kúpeľne.

Pozrela som sa do zrkadla a sama pre seba som sa usmiala. Ako sa ma môže nezľaknúť, keď každé ráno vyzerám ako strašiak?  Tomu sa hovorí láska. Ozvalo sa moje podvedomie no ja som ho pekne,krásne ignorovala.

Po urobení zo mňa človeka som zišla dole do kuchyne aby som pripravila raňajky. Vytiahla som maslo, šunku,syr,zeleninu a toastový chlieb. 

Práve som na chlieb pokladala šunku keď sa za mnou ozval hlas.  ,,Maminka?" S úsmevom som sa otočila no hneď na to som sa aj zamračila. ,,Dominick, deje sa niečo?"  ,,Boíí ma buško." Povedal a ja som bola v momente pri ňom.  ,,Zlatinko veľmi ťa bolí?" Opýtala som sa načo mi so slzami v očiach prikývol. ,,Dobre tak poď, pôjdeš si ešte ľažkať a ja ti niečo donesiem dobre?" ,,Čokoádu?" Opýtal sa a očká mu zažiarili od očakávania. ,,Nie zlatko, čokoládu teraz nemôžeš. Prinesiem ti taký čajík, dobre?" Prikývol a vystrel ku mne ruky. S úsmevom som ho zdvihla a zaniesla do izby.

Keď som vychádzala z detskej skoro som vrazila do Alexa. ,,Malý je už hore?" Opýtal sa s úsmevom. ,,Je, len sa necíti dobre." Vzdychla som. ,, Treba vás zaviesť k doktorovi?" ,, Nie, ako vidíš jeden stojí hneď pred tebou." Zasmiala som sa. ,,Bolí ho bruško. Má ho  mierne nafúknuté a dosť tvrdé. Pravdepodobne zjedol niečo čo mu nezapasovalo a dostal koliku. Do večera bude v poriadku, len mu idem spraviť čaj na žalúdok." Povedala som a usmiala sa.  ,,To som rád. Treba ti s niečím pomôcť?" ,,Ak by si bol taký zlatý a behol na nákup? Na obed chcem robiť palacinky a chýba mi pár vecí. " ,,Samozrejme, čo treba?" ,,Dole v kuchyni na chladničke je prilepený lístok, tak všetko čo je na ňom a ešte zopár rohlíkov. " ,,Rozkaz pani, hneď idem na to." Povedal a pobozkal ma na čelo.  Musela som sa usmiať, nech ho poprosím o čokoľvek bez problémov to spraví. Preto ho mám rada.  Alex sa stal neoddeliteľnou súčasťou mňa a Dominika.  Ale nemiluješ ho.  Len som potriasla hlavou a vybrala sa po Dominickov čaj. 

,,Stále ťa bolí bruško? " Opýtala som sa ho keď som sa k nemu vrátila. Len pokrútil hlavou a schoval sa pod paplón načo som sa jemne zasmiala. ,,Dominick." Sadla som si k nemu na posteľ a pohladkala ho po hlavičke. ,,Doniesla som ti čajík." ,,Čajík?" Zopakoval a nedôverčivo pozrel na šálku v mojej ruke. ,,Neboj zlatko, je to len čajík, bude ti po ňom lepšie." ,,Dobe." Povedal a pomaly začal uchlipkávať z hrnčeku. ,,Môžem si ešte ľahnúť?" ,,Samozrejme. Pospinkaj si ako dlho budeš chcieť. Keby niečo budeš potrebovať,  ja budem dole v kuchyni, dobre?" ,,Doble." Usmial sa a ja som ho prikryla paplónom. ,,Spinkaj Dominick."

Potichu som zavrela dvere od jeho izby a zišla dole do kuchyne.Na stole som si všimla tašku s nákupom a usmiala som sa. Alex sa už vrátil. Pohľad mi zablúdil k hodinám a neverila som že už je toľko. Nejak to rýchlo ubehlo a zrazu je pol desiatej. 

S povzdychom som sa pustila do upratovania a medzi tým si odkusavála z toastov čo som akože pripravila na raňajky. . Nákup som upratala do chladničky a špajze a vytiahnuté som si nechala len veci na palacinky.

Práve som robila asi desiatu palacinku,keď mi zazvonil mobil. Natiahla som sa poň a bez toho aby som sa pozrela kto mi volá som to zodvihla.

,,Prosím?" Povedala som  no aj naďalej som sa venovala palacinkám. ,,Dobrý deň pani doktorka, tu je Délia Collins, z recepcie." ,,Dobrý Délia, deje sa niečo ?" ,,Nerada vás obťažujem, máte voľno no je na ceste akútný prípad a nemáme voľného doktora, tak mi pani primárka povedala nech vám zavolám,že či by sa vám nedalo prísť." ,,Dobre Délia, povedz pani primárke, že som na ceste." Zložila som a vzdychla si. ,,Voľno ako voľno." Povedala som a pozrela sa na Alexa ktorý práve prišiel do kuchyne.. ,,Deje sa niečo?" Opýtal sa ma a z taniera si ukradol jednu palacinku. ,,Musím do práce. Majú tam niečo vážne a nie je tam dosť doktorov." ,,Mám ťa zaviesť?" ,,Nie, nie je treba. Vezmem si svoje auto. Len dal by si zatiaľ pozor na Dominicka, musím zavolať Becke, nech príde a to chvíľu potrvá. A asi by bolo treba dokončiť tie palacinky."Povedala som a pozrela som sa na zarobené cesto v miske. ,,Jasné nie je problém. A ak chceš môžem na neho dať pozor aj ja. Dnes a aj zajtra som celý deň doma a keby som si nevedel poradiť tak ju sám zavolám." Povedal načo som sa na neho usmiala. ,,Ďakujem ti veľmi pekne, no teraz budem musieť utekať." Pobozkala som ho a utekala som hore prezliecť.  Zo skrine som vytiahla čierne jeansy a biele tielko a z poličky som si vzala doklady. Po ceste ku v dverám som ešte nakukla do Dominickovej izby a videla som ako si spokojne spinká. Potichu som zavrela jeho dvere a šla sa obuť. Dole som si z vešiaka vzala do ruky  bundu a už aj som nasadala do auta. ,,Dávaj si pozor." Počula som ešte Alexa a už aj som vyrážala. 

Do nemocnice som prišla o 15 minút. ,,Délia, čo sa vlastne deje keď nie je dostatok doktorov?" Vysypala som zo sebe, len čo som sa zastavila na recepcií. Pred vchodom do nemocnice stáli dve sanitky a všade panoval zhon. ,, Pri Pakinson Bank's bola hromadná havária. Všetci doktori sú obsadený u iných pacientov. Každú chvíľu sem niekoho vezú." ,,Preboha, tak ďakujem." Povedala som a utekala sa prezliecť. 

,,Mackenzie." Zastavil ma primárkyn hlas keď som sa chystala vstúpiť do šatne. ,,Pani primárka." ,,Na prezlečenie nie je čas, dajte si len plášť a utekajte na sálu A 136. Už na vás čakajú." Povedala a podávala mi plášť." ,,Ďakujem. " ,,To ja Ďakujem Mackie, mali ste voľno no aj tak ste prišli." ,,Je to moja práca." Usmiala som sa pozrela sa na ňu, vyzerala zničene. ,,Ste v poriadku?"  ,,Áno, len už musím ísť k ďalšiemu pacientovi, dnes to bude ťažké." Povedala a už aj odchádzala. Vzala som si z nej príklad a šla som na koniec chodby kde sa nachádzala sála s mojím pacientom. 

,,Pani doktorka, vďaka,že ste tu." ,,To je samozrejmosť. Čo tu máme?" Opýtala som sa a pozrela sa na muža čo tu ležal,celý od krvi a polámaný.Je celkom mladý, mohol byť v mojom veku. Pomyslela som si. ,, Vyzerá  to na silný otras mozgu, polámané rebrá a zlomenú pravú ruku. Našťastie neboli zistené ďalšie zranenia. Len pán upadol do bezvedomia. " Povedala sestrička. ,,Meno ?" Opýtala som sa aby som vedela ako ho mám osloviť pri pokuse o prebratie. ,,Pane?" Prišla som k nemu no zamračila som sa, dýchal až moc ťažko a na tvári mu vyskočil pot.  ,,Ako sa volá?" Zopakovala som sestričke ktorá len stála na mieste a pozerala do papierov. 

,,Aiden Stark."